Blogový brutalizmus po mojom

Ja viem, brutalizmus bol o odstránení balastu a zbytočného, o čistých, funkčných uhloch, monochromatickosti. Jednoduchosti. Praktickosti. Čiže kontrast k mojím výlevom. Temer totálny opak. Veď čo je praktické na meditovaní o čase potrebnom na strávenie knihy? Ak by som okresala zbytočný balast, tak by z tohoto blogu veľa nezostalo.

Dlhá cesta do prázdna. Alebo aj - zdraví rozmazaná Petra z minulosti z výstavy v Tate Modern (Kto v tom vidí Kruh ruku hore!)

Moje ponímanie brutalizmu je v brutálnosti reality bežného života. Brutálne nudného, repetitívneho, neuprataného, chaotického, občas únavného no odmeňujúceho skrz maličkosti.

Bez AI uhládzania reálneho života online, filtrov, photoshopov falošnej radosti a pretvarovania sa na vyčačkanú dokonalosť (A áno, som si vedomá, že z mojich fotiek tu kričí, že sa s editovaním hral amatér. No presne tak to v mojom prípade vidím a cítim - hranie sa s obrázkami - detské, nevinné aj keď v dospelom obale, nie pretvárka). Moje fotky sem na Zberateľku som si začala vyrábať sama a aj to tak vyzerá - skutočne a nie až tak esteticky lahodivo očiam. Pekne mi to ladí k textom - skutočné a nie vždy lahodiace na sto percent. Vytriezvenie po instagramovej záplave farebne vyváženej dokonalosti, spokojnosti a svätového mieru v Lululemon legínach. A jazda naspäť časom tu na blogu ukazuje zmeny. Rok za rokom. Pokusy a zlyhania. Ďalšie zárezy. Ba aj pokusy o farebné a štýlové AI zladenie, ktoré skrátka nie som ja. A tak sa začínalo zase. O kúsok ďalej a odznovu.

Brutalisticky neuhladený štýl celého môjho blogového monštra bije do očí ako Barbican budova v mojom milovanom Londýne. Nečačkám sa za matku mentorku, ktorá má patent na šťastný život. Tých je na sociáloch habadej a jedna menej uveriteľná než druhá. Tu som obnažená až po nosné rámy - knihy, kávu a pochybnosti a frfľanie. Prirodzene sa vyhýbam akejkoľvek symetrii v odstupoch publikovania alebo variácií tém. Točím sa v geometrii kruhu od nového začiatku po nový začiatok a aj tak vždy o trochu lepšie alebo aspoň vtipnejšie. Čiže nie kruh ale špirála. Tam tých brutalistických uhlov veľa nenájdem ale to sa schová niekde za roh.

The goal is to appear “unfinished” or improvised, as if the design is a first draft. This roughness forces the audience to actively navigate the content.

Mega sa mi páči táto veta z textu o brutalistickom umeleckom štýle, najmä v pretavení na web. Voľný preklad by bol: Cieľom je vyzerať “nedokončeno” alebo odimprovizovano, ako keby sa jednalo o prvý náčrt. Táto hrubosť/neopracovanosť núti publikum aktívne pracovať s obsahom. Táto veta je šitá na moje miery až na to, že odimprovizovanosť a nedokončenosť, či pocit prvej verzie je realitou.

Sem-tam si kliknem sa svoje staré texty a baví ma ich nefalšovanosť, bez príkras - ja. V rôznych štádiách a mentálnych rozpoloženiach. O knihách, materstve, pochybnostiach, začiatkoch…

A práve som si uvedomila krásu mojich večných začiatkov. Je v nich nádej, je v nich sila, vytrvalosť, tvrdohlavosť, viera…Je v nich presne tá časť mňa, na ktorú zabúdam - podprahový naivný optimista veriaci v zázraky, rozprávky a šťastné konce. Plus, všetko má vždy začiatok a koniec a z neho prameniaci nový začiatok. Čiže ja nezlyhávam, ja prechádzam cyklami. Niektoré sú mĺkve a niektoré plné bľabotania o všetkom a ničom zároveň. Sama na to zabúdam. Alebo si to skôr nedovolím vidieť? Možno. No Zberateľka Zážitkov je ja a je brutálne….

Čo by ste povedali? Brutálne…(Daj mi to do komentára, nech mám obe dve tie odpovede pekne pri sebe, keď mi ich v budúcnosti bude treba)

V tejto chvíli je pre mňa Zberateľka Zážitkov brutálne úprimná pripomienka krehkej ľudskosti zahrabanej v knihách a kockách od lega. A aj skvelé tréningové pole rozpisovania sa do formy. Koniec hlásenia.

Lúči sa Petra z prítomnosti, ktorá sa hrala s editovaním (odfotené mladým pánkom - rodičia, maminka - fotka Saisbury´s Gallery)

P.S. Mám Vás rada. Koniec sentimentálnemu okienku. Ďalší krát späť ku knihám.