Záľubová paralýza

Píšem blog a cítim sa previnilo. Vľavo na mňa čaká Piková Dáma. Vedľa nej mytologická omaľovánka s fixkami. Vďačnostník, vomitník, taký menší Kriváň strihov na šitie, francúzska knižka…A to sú iba tie záľuby, ktoré mám fyzicky na dosah ruky. Inak by som mohla pokračovať, či už plávaním, fitkom alebo tými aktivitami, nad ktorými slintám no nevrhla som sa na ne, zatiaľ.

To sú tie moje na dosah ruky

Toľko toho chcem stihnúť a tak málo času (a to schválne nespomínam aktivity bežného dospelého, prežitie, fungujúca domácnosť a tak)…Tak prečo to iné mamy/ženy/bytosti zvládajú a ja nie? Kde je chyba v mojom Matrixe? Chcem sa túliť s mojím chlapom večer na gauči bez toho aby mi v pozadí mysle vrnela obohratá platňa - mohla si miesto toho robiť dačo užitočné/dačo čo chceš. Pričom ja chcem a považujem za užitočné túlenie sa s mojím chlapom. A chvalabohu, moje priority tento otravný hlások nedokáže vyhodiť z rytmu - ľudské vzťahy nadovšetko. Túlenie sa, rozhovory, telefonáty s tými čo sú ďaleko sú prvoradé.

Zrazu - bum! Čas pre seba. Voľný, sladký, neokupovaný. Čo s ním? Ako si vybrať? Keď ja sa chcem venovať všetkému. Aj písať, aj šiť, aj čítať, aj sa učiť francúzsky…Nedá sa to. Vybrať jedno je ako podviesť priamo pred očami všetky ostatné. Nechcem ich narvať všetky do jedného časového okna, lebo potom ich odfláknem a nebude ma tešiť ani jedna. Vnútorný perfekcionista trpí aj skrz bežné priemerne dotiahnuté kúsky - nemusím ho mučiť zlátaninami za ktoré sa hanbím. Preto často zamrznem na mieste, bez pohybu, nerozhodná. A už sa len kĺžem dole a dole až sa nájdem na dne Youtube-ovej/IG jamy. Čas miesto investície do jednej veci prepískaný nad mozgohnilmi, ktorí sú často inšpirovaní tými koníčkami, ktoré čakajú na zázrak odlepenia sa od obrazovky. Na čo mi to je, mať napozerané ideálne spôsoby ukončovania švov alebo bambilión motivačných videí aby som nakopla riť do fitka, keď mi ten čas preteká pomedzi prsty, ktoré klikajú na ďalšie a ďalšie zdroje lacného dopamínu?

Mám pocit, že omieľam stále to isté - odpor k prokrastinácii s ktorou bojujem ako s veternými mlynmi. Chcem tvrdiť a veriť, že sa zlepšujem, no necítim to tak. Lenže mojim pocitom na 90% velí môj kritik, ktorému nie je nikdy nič dosť dobré.

V realite vidím hodinu plávania skombinovanú s terapeutickou bublinou s mama-kamoškou. Vidím kávu a pochod cez les počas terapeutickej bubliny číslo dva. Túlenie sa s knihou alebo zošitom k môjmu chlapovi po večeroch, ktorému nič z toho neprekáža, kým ho nepichnem do oka s prebalom. A na obzore sa mi črtá kombinácia šitia a čítania pri ktorej sa mi zbiehajú slinky - otestujem a uvidím, či je šitie pre mňa druhým fitkom alebo nie. Aj čítanie a francúzština by sa dali, teoreticky.

Tento text neprináša nič nové - sociálne bažiny žerú čas a ťažko sa s nimi bojuje. No je to môj osobný pep talk aby som to nevzdávala. Každému by sa občas hodilo spraviť si súkromnú roztlieskavačskú rutinu. Predstav si Gwen Stefani ale miesto hláskovania banánu také: Ty-to-dáš! Da-no-vi-čo-vá! Pomaly ale isto to ide…Netreba všetko hneď a hŕŕŕ. Netreba ani dokonalosť a určite nie na prvú šupu. Treba vytrvať a kúskovať. Skúšať, znovu a znovu a znovu začínať. Nevzdávať to. Pomaly, malými krokmi (prisám fakt si to dám vytetovať). Verím si.

A písanie je ako záľuba vskutku podivuhodná čarodejka. Zrazu si tie chvíľky povzbudzovania sa cez klikot kláves užívam a miesto výčitiek sa teším na ďalšieho koníčka na holenie.

Čo sa bije o tvoju pozornosť? Daj vedieť. A Vlčica - ty sa padaj venovať Trentovi. Treba mi ďalšiu dávku. Koniec hlásenia.