Sýta pred poličkami

Najedená a aj tak čumím do chladničky. Lebo mám na niečo chuť. Neviem na čo. Dúfam, že na mňa vyskočí inšpirácia, no nakupovať bola včerajšia Petra, ktorá dúfa v znovuzrodenie zdravého životného štýlu. Celer a biely jogurt mi nepomôžu vyčarovať tiramisu, ktoré by sa mi aj tak nemalo kam vpratať po hutnej večeri. Zatváram chladničku. O päť minút otváram znovu. Čo ak som nááááhodou niečo prehliadla? Lebo mám na niečo chuť…Až na to, že to niečo je pohár vody a pekných pár hodín venovaných tráveniu.

Z našej chladničky, lebo knihohlad

Rovnakým procesom som si nie tak dávno prechádzala aj pri pohľade na moju knižnú zbierku. Dočítala som Cabala a nevedela som čo čítať ďalej. Rozpálil mi moju chuť do čítania. Len, po čom siahnuť? Ďalšieho Barkera? Alebo niečo slovensky písané na prestriedanie a osvieženie mojej hrdzavejúcej slovnej zásoby? Možno trochu literatúry faktu? Klasiku? Niečo moderné? Repete dačoho čo viem, že mám rada? Alebo dačo trendy zo sociálnych sietí (dobre, toto nie - poučila som sa z Krídla a radšej sa budem držať zdrojov, ktorým verím)?

Vedela som, čo mi treba. Rovnako ako pohár vody alebo čaju po večeri, po dobrej knihe je kľúčom stráviť ju. Užiť si dozvuky dobrého príbehu, krásnych viet, zaujímavých postáv, ktorým sa ešte nechcelo rozlúčiť s húštinami mojej fantázie. Vypísať sa z nej trochu pomohlo. Podebatovať sa o nej tiež. Skrátka dožiť ju.

Prečo som mala aj tak nutkanie sa vrhnúť na ďalší chod? Kto zaradil čítanie do kategórie vytrvalostných športov? Odkiaľ vnímam tlak neustále čítať viac, rýchlejšie, častejšie? Mohla by som ukazovať prstami na internety, sociálne siete a rýchlosť doby či kamarátky, ktoré čítajú viac a rýchlejšie, než ja. Beriem však zodpovednosť za svoje rozhodnutia a svoj život do vlastných rúk. Ja sama si robím tlak.

Na jednej strane som bola nadšená. Znovu ma baví ponárať sa do stránok nových príbehov. Som ako malé dieťa v cukrárni. Všetko chcem, chcem to teraz a je mi jedno, že ma bude bolieť brucho. Neregistrujem, kým nebolí. Pri knihách nepríde bolesť. Minimálne nie tá fyzická. Miesto toho sa dostaví knižná amnézia. Návalovým čítaním kníh sa mi nič neudrží na stálo. Záblesky a aj to iba ak sa moja myseľ rozhodne spolupracovať. Môžem prečítať pokojne aj 10-15 kníh za mesiac, ale čo mi to je platné, ak si z nich o mesiac-dva nebudem vedieť vybaviť ani prd makový?

Na druhej strane sa sa bála, že mi plameň znovu vyhasne. Rovnako ako minulý rok a ja budem bojovať sama so sebou len aby som knihu otvorila. Chytala ma podprahová panika pri predstave, že knihomiľná časť mňa, môže mať dátum spotreby. Že podobne ako moja mama, ktorá našla lásku ku knihám v neskorších rokoch…že ja som ju možno stratila. Zabudla ju niekde na ceste životom a už ju nedokážem nájsť. Viem, že to je logicky blbosť a existujú pekné videá, ktoré sa zhoršujúcou kvalitou čítania vďaka životu v digitálnej dobe zaoberajú. Sama som čítala knihy, ktoré sa tejto téme venujú a mám ešte zopár knižných klenotov na túto tému v čítačke i na poličkách. Mojim mentálnym koncentračným táborom je ale logika ukradnutá.

Čo teda s tým? Päťminútové intervaly pred poličkami rovnako ako pri chladničke? Námatkové koštovky naslepo z toho, čo a či mi niečo sadne? Amnézia? Čitateľská hladovka, kým mi kniha neskočí sama do ruky?

Dopriala som si čas. Pozerala som sa na poličky - z diaľky, bez tlaku na výber, pomedzi to som písala, pozrela si film, poskladala prádlo ako večernú predspánkovú aktivitu miesto čítania… Dozneli mi v hlave obrazy Babette a hnev na otvorený koniec príbehu. Vedela som, že ďalší Barker je na ceste, lebo mám úžasného chlapa (Ok,priznávam, už dorazil. Viď foto hore.). A ak dovtedy nič necvrnkne do nosa? Nevadí. Tento rok, chcem byť na seba dobrá. Žiadny zbytočný tlak na výkon tam kde to ozaj nie je nutné. A bez tlaku celého ´musím čítať´ prišlo, chcem čítať a aj som vedela čo. Kniha na mňa nevyskočila. Niečo, sama neviem čo, mi ju pripomenulo. Vytiahla som ju z knižnej vežičky a teraz mi pri sviečke spríjemňuje večery. Nešprintujem ňou. Zopár kapitol za večer na dobrú noc. A je mi znovu dobre.

A otázka na telo, bez pomoci goodreads alebo čitateľského denníka, online alebo offline - čo si z kníh minulého roku ozaj pamätáme? Čo sa ozaj zapísalo? Podeľ sa, ak chceš do komentára.

Dovtedy? Dosčítania priatelia!