Limity a výzvy - telefón

Končí sa január - mesiac predsavzatí, ktoré už väčšinou aj tak začínajú zapadať prachom. Lebo realita a vysnená verzia mňa samej si sadnú rovnako ako kocka do trojuholníkovej dierky. Tento rok som na ne prdela. Podobne ako minulé roky. Len menej nasrdeno - odinštalovanie IG a sociálnych zlodejov času k tomu dosť pomohlo. Miesto predsavzatí som sa vrátila k výzvam. Sama sebe. No tentokrát nežne. Bez tlaku. Bez roztlieskavačiek, ktoré by mali dohliadnuť na držanie sa v rytme. Aj tak to na mňa nikdy nefungovalo. Plus sa nespolieham na pondelky, začiatky mesiaca alebo na ´až po krámoch´.

Jedno návykové preprogramovanie sa ma drží už vyše mesiaca. Dokonca už prestalo bolieť. Začalo byť normálnym fungovaním. Neznie ako veľa ale som zaň na seba pyšná. 2,5hodiny maximum na telefóne. V realite je to omnoho viac, než čo ozaj potrebujem. Pokojne by som to mohla skresať na 2hodiny ale bez mučenia si doprajem rezervu. Veď na telefóne s babku Blanku sem tam mláďa predebatuje aj 40 minút, natáčam videá mladého pánka (fotenie som vzdala - hýbe sa prirýchlo a nie som profesionálny športový fotograf aby som ho dokázala zachytiť nerozmazaného). Počasie, Google Maps, dolaďovanie mamo-stretiek v reálnom čase…

Takto to vyzerá poslednou dobou a páči sa mi to

No nebývalo to vždy tak. Bývali časy, kedy som mala prilepené oči na obrazovke 4hodiny, občas viac…Boli dni, kedy som sa za číslo, ktoré mi Digital Wellbeing appka vypľula, sama pred sebou hanbila. Preto som si dala limit. A začiatky boli drsné. Lebo toľko vecí som ´musela´ okamžite robiť online. Až na to, že (ako som zistila) nemusela. Čítať FF? Netreba. Deptať na na sociálnych sieťach? Na čo? Pozerať blbosti na YT? Nie, ďakujem.

Ak dačo reálne potrebujem spraviť online, tak pekne otváram laptop. Dva krát si rozmyslím, či to ozaj treba. Znie to ľahko - veď otvoríš a ideš, nie? No ja mám mladého pánka. On vidí počítač ako hračku o ktorú sa dospelí neradi delia ale sem-tam sa dajú zlomiť. Pokúša - veď je dieťa. A ja sa adekvátne bránim. Môj laptop žije na najvyššej poličke mojej knižnice, ďaleko od gauča, kam mláďa nedovidí a nedočiahne. Cez deň laptop svieti iba ak je mladý pánko v škôlke a mne zvýši čas (čiže zriedka). A po večeroch, unavená, minimalizujem akýkoľvek pohyb. Aj z kuchyne mi môj chlap občas nosí čaje, kakavko alebo nealko pivá, len aby som sa nemusela odburitovávať. Vstávať z gauča, kde mám knihu a zošity na dosah ruky? Prečo by som si to sama sebe robila?

Moja spotreba YT blbostí klesla na minimum. Prieskum a kúpa nových jarných tenisiek pre mladého pánka alebo mne do fitka je aj tak pohodlnejší na väčšej obrazovke. Videohovory sú pohodlnejšie s kamoškami na laptope, ktorý nemusím balancovať o varnú konvicu či ručný ventilátor len aby som mohla popri debate chrúmať pistácie. Na čítanie kníh mám čítačku. Audioknihy a aj podcasty mi môžu bežať na pozadí telefónu so zamknutým displejom. Hlavným cieľom bolo aj je ukázať mladému pánkovi, že život sa žije mimo obrazoviek a aj tie majú slúžiť nám a nie my im. Plus bojujem o život mojej schopnosti venovať pozornosť naplno offline životu. Toľko krát ma debilné zavibrovanie vo vrecku vytrhlo z deja knihy, pretrhlo mi niť príbehu, ktorý sa štveral na papier alebo mi vyskratovalo kvalitnú konverzáciu, že som si povedala dosť. A to som radšej ticho o momentoch a perlách mladého pánka, o ktoré som prišla lebo moja pozornosť surfovala vody lacného dopamínu.

Nastavenie nevyrušovať od skorého večera do neskorého rána. Zaspávam a vstávam ponorená do prítomnosti. Do vecí, ktoré ma skutočne bavia a napĺňajú. Alebo sa o to aspoň snažím. A ak niečo ozaj chcem, tak odburitovávam. Inak, žijem a užívam si to. Trampolíny, tobogány, čvachtanie sa v blatových mlákach alebo výrobu plastelínových ježnomonštier (a medzi tým všetkým aj umývanie záchodu a večné upratovanie, či nákupy - aj to si užívam - vďaka Vlčica za Audioknižnú namotávku).

Jedna výzva vžitá do reality - zajtra začínam druhú. Takú, ktorej sa bojím ale potrebujem ju. Držím si palce. Keď ju vžijem, podám hlásenie. Verím si, hoci so stiahnutou riťkou. Koniec hlásenia.