Čo sa ráta za čítanie?

Čítam. Veľa. Koľkokrát do brieždiacej sa noci, či skôr rána. Pred spaním i počas dňa. Tak prečo sa cítim previnilo? Lebo sa to nezrkadlí na mojom zozname na Goodreads? Alebo ma škrie vynulované skóre dní a týždňov čítania v kuse na mojej čítačke? Čo sa ráta za čítanie?

Ďakujem Evita.

Čítanie je všade. Vďaka mladému pánkovi mi to bije do očí ešte zreteľnejšie než doteraz. “Zákaz bicyklovania na tomto moste” či bambilióny správ a notifikácií na telefóne, recepty, ingrediencie v “zdravých” jogurtoch a sladkostiach, pamätné nápisy na lavičkách v parku, náhodné dlážobné kocky vzdávajúce poctu veteránom, či vstupu do Európskej únie…

Dokonca ani o príbehy nie je núdza. Mladý pánko miluje knižnicu. Ja tiež. Náš posledný knižný favorit (Gruffalo´s Child ) bol zosadený z trónu a do užšieho výberu sa dostali knihy Impossible, Kittens On Dinosaurs, Wowzers a Pop.

Z dospeláckych kníh som zdolala iba jednu - No Rain, No Flowers od Thomas Lélu. (Ten prvý link v názve knihy je pre tvoju opicu s činelmi a DJa trpaslíka Evita) A hoci ma dostala, niektoré stránky viac než iné, tak ju tak nejako podvedomky-nevedomky-previnilo nedokážem rátať za skutočnú knihu. Lebo sú to len vety. Krátke. Málo. Neviem. Kniha to je. Držala som ju. Stále po nej siaham z času na čas a náhodne si ladím náladu otvorením naslepo. Ale aj tak ju môj tvrdohlavý mozog nedokáže akceptovať ako reálnu knihu.

Rovnako nie je knihou ani jeden z tých dokonalých fan fiction príbehov, ktorých sa neviem nabažiť vďaka mojej Vlčici. Nie sú to reálne knihy, hoci kvalita dejov, zvratov a počtu kapitol či slov tvrdí opak. Ba čo viac, niektoré strčia za širák aj publikované knihy, ktoré žnú ovácie na Bookstagramoch (Ehm, Ehm, Štvrté Krídlo ) Aktuálne rozčítaná by mala cez sedemsto strán a 49kapitol. Je dokonalá. Neviem ako sa vrátim k reálnemu zdroju postáv po tých tonách alternatívnych realít a koncov, čo som v poslednej dobe skonzumovala. No nie je to reálna kniha. Ani jeden z tých dokonalých, čítania chtivých, návykových príbehov nie je reálna kniha.

Číta sa to skvele ale kniha to nie je mladý pane…A mňa z toho ide roztrhnúť od jedu! Kedy som prestala čítať pre potešenie z čítania a preladila sa na gamifikovanú verziu čítania, kedy si odškrtávam prečítané knihy miesto vychutnávania príbehu? Som trochu sklamaná, trochu naštvaná a cítim sa previnilo. Kde sa toto gamifikovanie života dá vypnúť?

Kniha môže byť pre deti a stále sa mi ráta. Príbeh môže vlhčiť vlnky internetových vôd bez vydania a stále sa mi ráta ak je kua dobrý tak ako toľko veľa z nich. NO A ČO, ŽE TO NIE JE PRE MÔJ DEBILNÝ MOZOG REÁLNA KNIHA??? Na just, z trucu si idem čítať fan fiction miesto knihy. Aj by som si dupla…

Žiadna pointa sa nekoná. Len som potrebovala vypustiť paru. A ak si sa dočítala až sem, tak tiež nečítaš knihu a ja Ti za to ďakujem.