Tvrdohlavá rozprávka

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden hrniec. Nebol to však ledajaký hrniec. Bol starý, lacný a lenivý. Už ho nebavilo slúžiť pani matke na varenie hektolitrov slepačej polievky a pánovi otcovi na prípravy toľkej sarmy, že by z nej bola celá armáda sýta. V tôni kredenca vymyslel plán úteku na večnosť - Pukance.

Hrniec vedel, že jeho dno je pritenké a pukance sa stihnú pripáliť skrz na skrz a tak vnukol tento diabolský nápad mladému pánkovi. Veď príde na návštevu princezná Emi a treba jej ponúknuť to najlepšie čo mladý pánko dokáže zdirigovať do posledného detailu. A bežné množstvo z päťlitrového hrnca skrátka nie je dosť na to aby urobilo dojem na princeznú Emi, ktorú mladý pánko potajme obdivoval a mal veľmi rád. Hrncu sa potmehútsky leskla pokrievka od radosti. Bude dovarené!

Plán pukance započal. Pani matka sa nechala zlomiť mladým pánkom a jeho prosbami. Olej syčal, pukance ohlušujúco pukali a skákali po sebe hlava-nehlava. Po chvíli sa kuchyňou vznášal nenápadný smradík, ktorý preprástol do smradu a dymu hodného kŕdľa nasrdených drakov. “Som pripálený, som pripálený až do uhoľňata. Už budem mať pokoj.” vytešoval sa hrniec. Pani matka zachránila čo zostalo nepripálené z pukancovej pohromy. Hrniec zasyčal od vody, ktorá sa mu následne nahrnula do brucha a schladila dymiace sa uhlíky na dne. Pohodlne sa zahniezdil na dne umyvadla a odtiaľ sledoval ako pani matka vysvetľuje celú nehodu pánovi otcovi a princeznej Emi.

Starý hrniec však nechápal márnosť snahy odobrať sa na odpočinok. Rátal s pokusom pani matky vyčistiť ho horúcou vodou. Dokonca aj na útok drôtenkou sa pripravil. Nerátal však so zápalom pani matky pre udržateľnosť, ktorý sa zo šatníka rozliezol ako popínavý brečtan do všetkých útrob kráľovstva. Ak by hrniec, kým kul svoje plány, zbystril sluch, započul by cinkot sklenených nádob na semienka a korenie. Žiadne šuchy-muchy vrecúšok a zbytočného plastu.

Nechcite vidieť manikúru pani matky z konca rozprávky…

Prvé dva dni trýznenia drôtenkou, sódou bikarbónou a octom, ba i vyváraním pretrpel. Nevzdal sa. Ďalšie dva dni sa v jeho bruchu hromadili príbory a zablúdené mištičky, varešky. Potom prišlo na radu ešte viac chémie, čarov-marov inšpirovaných čerňokňažníkom Youtubom a zaklínadiel nevhodných pre nevinné uši mladého pánka. Ale ani tie ho nezlomili. Držal sa pripečených uhlíkových pukancov, alebo aspoň toho, čo z nich zostalo, všetkou silou. Sedem dní a sedem nocí ho pani matka močila, vyvárala až nadišla nedeľa.

Hrniec si vydýchol. Kuchyňa sa leskla a pani matka naň ani len nezazrela popri všetkom tom leštení a upratovaní. Vtom však zaznelo: bou-wow. A znovu bou-wow. Pani matke sa zaleskli oči a drôtenka v ruke s čerstvou manikúrou. Ak si hrniec myslel, že vyhral, tak sa mýlil. Zaklínadlá sa prelínali s piesňou, ktorú pani matka vrčala na prné hrdlo do rytmu škrabania. Znovu. Bou-wow. Dva, tri, päť krát dokola. S posledným “Don’t bend, don’t break, baby, don’t back down” to hrniec vzdal. Možno to bolo novou drôtenkou a možno škrekotom pani matky - zrazu sa leskol rovnako ako v deň kedy ho kuriér priniesol do kráľovstva.

Vedel, že mu pani matka na trik s pukancami už neskočí, no aj iné recepty sa môžu pripáliť. No nabudúce radšej hrniec otestuje svoju teóriu na pánovi otcovi. Lebo pani matka sa ukázala byť tvrdohlavá ako sedemhlavý drak. No a pán otec? To sa dozvieme nabudúce.

Zazvonil zvonec a…

Pani matka koniec upratovaniu tak ľahko neuvidí. Hrniec to vzdal. Teraz si na rade ty, nekonečne rastúca kopa neposkladaného prádla!