Znovuzrodenie divokého detstva?

Veľkonočné prázdniny, ľudí všade ako nasiatych. Kam s proaktívnych batoľaťom? Parky plné, herne praskajúce vo švíkoch. Hor sa do prírody, inej možnosti niet.

Toto bola už cesta späť k autu. Spomaliť a počkať mamu? Načo. Veď ona trafí.

Bojová zostava dve mamy jazdiace na kafeínových vlnách a dvaja batoliaci mládenci jazdiaci na čírej radosti zo života. Vybrali sme obrovský park s trasou popredkávanou aktivitami inšpirovanými jarnými (akože veľkonočnými) symbolmi. Ja som pre istotu na poslednú chvíľu zbúchala Pinterestom inšpirovanú aktivitu zbierania kvietkov do “vázy” na kuse kartónu. Dva kýble kávy v termohrnčekoch k tomu, hor sa na dobrodrúžstvo.

Mladý pánko s parťákom boli geniálni. Hneď po zaparkovaní auta defenestrovali všetky plány, ktorých sa dotkla dospelácka ruka. Organizované aktivity? Zbieranie kvetiniek? Za koho nás máš, matka? Tu máš, na, zober si radšej kameň a poď. A tak aj bolo.

Boli kamene. Bolo balancovanie na múrikoch, brvnách, polorozpadnutých oploteniach. Muzicírovanie s paličkami po všetkom čo ustálo úder bez toho aby sa im vyhrážalo odobraním práv na zmrzlinu. Mečovanie sa s väčšími paličkami. Zdvíhanie brvien a objavovanie všetkej možnej chrobačej hávede, ktorá tam pod nimi žije. Lozenie po stromoch, v kríkoch , objavovanie tunelov a zákutí kam sa už v dospeláckych rozmeroch nezmestím. Beh dole kopcom. Brzdenie čelom o štrk. Plač. Ešte rýchlejší beh dole kopcom nasledovaný lepším brzdením do kríka. Škoda len, že krík bol obkolesený žihľavou. Komunikácia krikom za ktorý by sa ani nazghúl nehanbil. Prieskum opustenej budovy pred ktorou stála taká pumpovacia sranda, ktorá vyzerala ako z pradávnej vlakovej súpravy (tam reálne vydržali 41 minút, schválne sme si to stopli, že koľko nás nechajú sedieť).

Toto lozil ešte relatívne pri zemi

Cesta domov bola na štýl 21 otázok na mladého pánka aby mi nezaspal v aute. Jeho parťák zalomil aj napriek všetkým trikom, ktoré sme dokázali vytasiť. Jeden z dní, ktoré ozaj stoja za to. Milujem prírodu a milujem, že ju mladý pánko miluje a obdivuje ešte väčšmi než ja.

Okrem čerstvého vzduchu mi tento krásne akčný deň pripomenul, že deckám netreba animátorku-matku a ani matku, ktorá im organizuje každú voľnú sekundu bežného dňa. Minimálne ten môj divoch benefituje z matky salámistky, ktorá ho, síce so stiahnutou riťkou, pustí preskúmať oblasti, kam naňho už nedovidí. Bála som sa? Trochu. Dobre, trochu dosť. Ale viem, že to moje skvelé mláďa je ozaj kompetentný lezec a väčšinou vie zvážiť, čo je už na jeho schopnosti priveľa. Vtedy hodí spiatočku alebo spustí na plné hrdlo: ” Mamiiii, help.” Načo ho odpinknem, že ak to nedá sám, tak má ešte čas a môže to skúsiť ďalší krát. Potom buď skúša kým to nedá alebo presmeruje pozornosť inam.

Divoch? Na dnešné pomery aj áno ale reálne? Veď také bolo moje detstvo. Odreté kolená a bukre pri potoku. Problémy sme riešili medzi deckami a až keď bolo nevyhnutné tak sa šlo za dospelákmi…lebo reálna hrozba zaracha. Modriny a hrče sa tolerovali, lebo za blbosť sa platí a život je najlepší učiteľ. Tri krát som si rozmyslela brzdiť prednou brzdou na bicykli po tom čo som raz poľúbila v plnej rýchlosti asfalt.

Prečo je to také divné dnes? Keď sme sa vracali k autu, tak ma pohľadmi súdili mamičky, ktorých deti boli v krémových kapsáčoch a bielej polkošeli - v parku kríženom s lesom. Mladý pánko bol od prachu, hliny, trávy, soplov a finálnej zmrzliny aj za ušami. Čo nedali vlhčené obrúsky to prežilo cestu domov do vane. Je to divoch a ja som možno divná matka, no teší ma to. Že moje dieťa skúša svoje hranice, objavuje a verí si. V dnešnom svete to bude potrebovať.