Nákupné frfľačky

Aby bolo jasno - neznášam nakupovanie (Výnimka v podobe kníhkupectiev potvrdzuje pravidlo). Ak mám na výber, nakupujem v zásade online alebo sama. Sto krát radšej pôjdem poslať balík späť na poštu ako podstúpiť sobotňajší nákup v nákupnom centre. V obchodoch som poväčšine rovnako neznesiteľná ako v kine - všetko nahlas a nie príliš lichotivo komentujem.

Photo by Becca McHaffie on Unsplash

No rok 2025 ešte len prekĺzol do februára a ja som už leštila vešiaky dva krát. Dobrovoľne! S niekým človečím a ženským. Prvý prípad bolo nákupné centrum na Slovensku. Druhý prípad sekáče u nás v meste. Obe tieto ženy silno ľúbim a ich spoločnosť je mi cennejšia než…Veľa. Lebo ja a obchody. Ustrážila som si sprosté komentáre o otročiacich deťoch v Bangladéši a venovala sa kúskom čo viseli predo mnou, za mnou, vedľa mňa a všade okolo.

Boli to jazdy a ženy to ustáli s nervami temer nepoškodenými, teda aspoň dúfam. Ponaučenie pre mňa? Ten šijací stroj tento rok ozaj oprášim. Vráťme sa ale na začiatok.

Začalo to nevinne. Len sa pozrieť. Obe dámy nakúpili. Ja som odišla s prázdnou (ak odmyslíme knihy - lebo hore spomenutá výnimka, že?). Na Slovensku som bojkotovala čo i len myšlienku na nákup či vyskúšanie si oblečenia. Hoci mali kúsky, ktoré mám tak trochu v hľadáčiku. Deti v Bangladéši a moja averzia k rýchlej móde mi boli oporou. Moja drahá žena sa mi čudovala - veď aspoň vyskúšať…Nevysvetľovala som príliš. To je na článok sám o sebe. Ona skúšala, skúšala a aj našla. No nebolo to jednoduché ani pre ňu. V jednom momente skúsila ten istý kúsok, tú istú farbu, ten istý strih a každý jej sedel inak. Nákupné frfľačky a srandičky na všetky svetové strany. Jack Sparrow by sa potešil.

U nás v meste som do skúšobnej kabínky vliezla. A som za to vďačná. Čo ak by som prelomila sľub sama sebe, kúpila si tie veci, lebo boli lacné a potom ich skúsila doma? Nesedeli mi. Ale, že ozaj nesedeli. Aj mi to bolo ľúto. Zavinovacie šaty mám rada, materiál bola viskóza, aj podšívka bola. A ten vzor!!! Láska. No vešiak a realita sú rozdielne váhové kategórie. Vešiak nezdvíha ramená. Tak som odišla domov naprázdno…

Óó šaty. Keby ste mi pristali tak ako tomu vešiaku!

Odmietam nakupovať oblečenie, kým sa nezbavím toho starého, ktoré mám a nepoužívam. Predávam ho. Viem, mohla by som ho darovať. No môj cieľ je spraviť si z tohoto procesu malú metaforickú krížovú cestu. Utrpenie, ktoré nebudem chcieť zopakovať ani kvôli spaseniu skrine a štýlu, ktorý v nej zdochol. Vytriedené mám. Treba odfotiť, pozavesovať online, počkať na spasenie a potom zabaliť, odniesť na poštu či podobným zásielkovým službám. Neznie to zložito. No pridaj do rovnice proaktívne batoľa…

Medzitým sa kochám online. Rastie mi kôpka screenshotov a moje moodboardy (znovu raz prosím o pomoc moje Slovenské dobré víly - ako tieto termíny preložíte aby to neznelo retardovane?) na Pintereste mi zrkadlia omnoho viac ako som očakávala. Vidím čo sa mi páči, kde by som sa chcela vidieť, ako by som sa chcela cítiť a aj to, čo je reálne. Ako to je? Dva krát meraj a raz kupuj? Ono sa to pomaličky kĺbi niekde uprostred no ešte nie som zrelá na pôrod. Zatiaľ ďakujem snahe predať veci a mojím prehnane vysokým nárokom, že ma držia na uzde.

Cesta za znovuzrodením štýlu sa ešte len začína. Pripútajte sa. Bude to jazda….