
Bol/jím sa kuchyne
Druhý diel minisérie - zbierame sa do formy. O skutočnom bojovom poli pri návrate do formy - zdvíhanie činiek nie je ani zďaleka také ťažké ako nezdvíhanie vidličiek, keď už mám dosť.
Streda večer. Šiesta hodina sa blížila a s ňou aj moja neforemná riťka k fitku. Appka v telefóne ma varovala - 166 ľudí práve teraz cvičí. Tesne predo mnou vchádzali levanduľové legíny zarezané v hrubom čreve s kamarátkou a partia pubertiakov s Monsterom v jednej ruke a pre-workoutom v druhej.
Nie som včerajšia. Viem, kedy fitko praská vo švíkoch. Viem, že tam vtedy nemám čo chodiť ak chcem svoju psychiku nepoškvrnenú. No zdravie je mi prednejšie a inam sa môj tréning skrátka nevopchal. Zadržala som dych aby ma závan parfému, ktorým levanduľové legíny prekrývali cigaretový zápach, neposlal do mrákot skôr ako dokončím čo i len jeden set. Vliezla som dnu, odhodlaná vyžmýkať z tejto pohromy čo sa len dá.
Photo by John Arano on Unsplash
Na kardio nebol voľný bežecký pás a ani veslovací trenažér. Všetko obsadené. Aj blbý eliptický trenažér - každý jeden - obsadený. Pri pohľade okolo ma chytali mdloby no zbadala som prázdne miesto. Presne to čo som potrebovala - lat pull down mašina. Gestami som sa spýtala týpka, čo čumel do telefónu medzi setmi, či je voľná. Bola. Len tak-tak som sa ubránila radostnému tanečku. Pred tretím setom pubertiak z Monsterovského gangu prišiel s otázkou, koľko mám ešte setov pred sebou. “Dva.” Skôr, než som odpovedala sa spoza mňa ozvalo: “Postav sa do radu.” Ani som netušila, že nejaký rad je. Vnímala som, že pri mojej ľavici postávajú dvaja ľudia a hrajú sa s telefónmi, no bolo mi to jedno. Hudbu som mala hlasno a ľudia sú všade - je šesť hodín. Týpek, ktorý si strážil poradenstvo na mašinu sa na mňa povzbudivo usmial, že sa nemusím ponáhľať a pokojne si docvičiť.
Následne som skúšala šťastie na poschodí. Tam sú hory činiek a testosterónu. Možno motyka vystrelí. Aj vystrelila a čertovsky vysoko. Nechcela som veriť vlastným očiam - olympijská činka priamo pred zrkadlom pripravená na mŕtvy ťah alebo clean and press. Pre istotu som sa spýtala pastelovozelených kraťasov s mašličkou či sa mi nesníva a ozaj je to tam voľné. Nakreslené obočie jej vletelo do ofiny, keď mi kývla a pritom si vymenila s parťačkou posmeškom zaváňajúce pohľady, ktoré súdili môj zovňajšok rovnako kriticky ako som chtiac-nechtiac súdila aj ja ich.
Ak by som bola takých 15-20 rokov mladšia, tak by som MOŽNO tiež chcela vyzerať lahodnejšie než som vyzerala. V mojom žraločom tričku a legínach, ktoré prežili križiacke výpravy krížom-krážom po ihriskách a herniach som vyzerala presne na to, kto som - mamka mimo formu. Tie mladé kočky boli krásne a fitko bolo ich revírom, kde chceli byť ulovené mladšou verziou Simeona Pandy. Moja motivácia je menej sexy. Ja túžim po chrbáte, ktorý nebude bolieť a možnosti zdvihnúť moje dieťa bez problémov na ruky aj keď bude vážiť toľko, koľko vážim ja teraz. Ale späť k olympijskej činke a dileme - odvážim sa pučiť zadok na celé horné poschodie pri mŕtvom ťahu alebo skúsim šťastie inde?
Odvážila som sa. Mŕtvy ťah som striedala s barbell press (komu sa nepáči anglický názov cviku, nech mi ponúkne preklad, ktorý neznie idiotsky) a počas celého svojho supersetu som výhradne zazerala na seba a svoju formu. Žiadne doprava-doľava. Všetci prestali existovať len ja a olympijská činka s tými debilnými závažiami bez otvorov na úchop s ktorými sa tak luxusne manipuluje. Dala som to. A aj moje súkromné mentálne koncentráky onemeli od úžasu, že som nezdupkala. Šťastena ma za to odmenila aj do tretice. Zázrakom sa uvoľnila lavička.
Neváhala som. Uistila som sa, že ju nikto nepoužíva a hurá. Hor sa do cvičenia. Monster gang som mala znovu za chrbtom a to ešte skôr, než som si nasyslila potrebné činky k prvému supersetu. Teraz bola moja odpoveď - “prepáč, ešte som len začala”. Odhodlaná nepustiť lavičku dokedy nevypotím posledné zbytky energie a just ju nepustiť tým puberťákom, čo sa spolu len chicocú a hrajú s telefónmi miesto cvičenia! Dávala som jeden super set za druhým. Až mdloby z nedostatku tekutín ma vyhnali preč. To už som ale odchádzala nadrogovaná endorfínmi ako výťaz.
Dokázala som si ozaj skvelo odcvičiť počas najrušnejšej doby vo fitku. Nazbierala som odvahu nehanbiť sa a cvičiť napriek mizernej kondičke naplno cviky s činkami uprostred ruchu mladých ritiek a vyrýsovaných pekáčov. Môže to znieť ako maličkosť. Možno to maličkosť je. No už oslavujem aj malé výhry.
Hej, hej. Endorfínová eufória opadla a realita si počkala aj na mňa ale to už je na ďalší článok… Chcete?
V minulosti - Shaolingirl (Birdz) a Jedna Z Davu (Blogspot). Dnes - Zberateľka Zážitkov. Snívam o titule - spisovateľka. Milujem písanie. Som špongia informácií, kvalitnej kávy a vína, ktorá neprežije bez kníh, pozorovania okolia a dobrej hudby - najmä jazzu.
Komentáre