Slobodu negatívnym emóciám

Moja maminka sa ma snaží naučiť jednu lekciu, ktorú odmietam vstrebať. Úsmev cez slzy. Vtedy, keď všetko bolí a ja chcem rozbíjať šálky. Vraj falošný úsmev oblbne mozog a prepne ma na pozitívno. Vraj nič nenaserie nepriateľov tak veľmi, ako moja radosť a úspech. Nehnevať sa. Prilepiť úsmev na tvár a čakať na zázrak.

Možno má pravdu. A možno je môj svet komplikovaný inak ako ten jej. Obdivujem ju. Ja to nedokážem. Keď sa hnevám tak vrhám blesky a nadávky. A verím, že to nie je zlá taktika. Hoci sa mnohým nepáči.

Zlosť, hnev, smútok, zmätok, pochybnosti… Všetci ich odmietajú. Sú to zlé pocity, ktoré by mali byť odstránené z dúhových obláčikov radosti a naivity. Len ja sa ich nebojím. Akceptujem ich. Potrebujem ich. Nie preto, že som zlá, hoci občas som na vážkach, ale preto, že chápem ich zmysel.

V dnešnej dobe motivačných preslovov, mantier pozitívna a viery v zázraky bez námahy som v riti. Keď mám potýčku s kreténom, tak sa nespolieham na pozitívne myšlienky, ale ako povedal môj kolega - “bodaj by ťa prešiel autobus ty kretén, prajem krásny deň”, motto. Funguje to lepšie ako prilepený úsmev.

Keď je niečo na hovno, tak sa nebudem tváriť, že to je tvarohová torta. Všetky negatívne emócie, ktorými všetci koučovia pozitívneho myslenia z takej výšky opovrhujú, majú svoj zmysel. Inak by neprežili evolúciu. Byť smutná a neplakať je rovnako choré ako prelepiť kontrolku nedostatku paliva v aute smajlíkovou nálepkou a veriť, že to stačí a auto bude fungovať ďalej. No nebude. Hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude. Problémy treba riešiť.

Odísť z práce, ktorá ma ničí, vzdať sa pretvárky…negatívne pocity iba signalizujú, že idem sama proti sebe. Stačí opraviť to pokazené v živote a hnev zmizne ako tichý prd. Keby to bolo také jednoduché ako to znie.

Vďaka slniečkovej kultúre pozitívna som sa dlho považovala za chorú. Prečo nedokážem zamaskovať všetko to škaredé na emočnej vlne rovnako ako kruhy pod očami z prepitej noci? Odpoveď prišla. A ako vždy to bola podpásovka. Objavila som album. Pesnička za pesničkou, text za textom…prihováral sa mi. Vravel, že nie som sama. Je veľa takých ako ja - žiadny make up, stratených, bez masky, zranených a zmätených. Nie je to zlé. Je to normálne. Tápať, hľadať sa, opravovať zlomené. Zlepšovať sa. A varovné kontrolky v podobe negatívnych emócií mi slúžia. Pomáhajú mi vidieť problémy predtým než skutočne nastanú.

Akceptovala som, že môj hnev je symbol a nie kaz. Učí ma. Smútok a slzy čistia a smerujú ma na zranenia, ktoré by som inak odignorovala. Sú situácie, kedy je lepšie kusnúť si do jazyka, nasadiť úsmev a poslať ľudí iba v mysli, nie nahlas, do pi*e. Tieto situácie sú tiež lekciami. No učím sa zo záznamu, nie z konfliktu vtedy a tam. Treba čas na rozpitvanie každého detailu a gesta a občas mi nie je dopriate vtedy keď chcem. A je to dobre. Čo chcem a čo potrebujem nie je vždy to isté.

A čo tým chcel básnik povedať?

1. Negatívne emócie nie sú zlé. Sú nepochopené. Ukazujú mi to, čo nechcem vidieť a sú dostatočne silné aby som ich počula.

2. Dobro neexistuje bez zla a táto rovnováha udržiava život v kolobehu na ktorí sme zvyknutí, hoci občas bolí a je neprijemný.

3. Pretvárka nevyrieši problém. Môže jeho riešenie oddialiť ale neodstráni ho. Nepríjemné pocity iba poukazujú na oblasti, ktorým sa vyhýbam, hoci viem, že tam na mňa čakajú nevyrovnané účty.