Omrvinky ľudskosti

Cesta z práce surfuje riadky Amerikány a ja sa vlním medzi živými zombiami. Tvárim sa nenápadne.

Dnes som sa však na celú nenápadnosť mimo metra vyprdla. V metre som mala nos prilepený na čítačke. Ako inak. Všetci sa spoločne potíme a ignorujeme. S prvými prívalmi čerstvého kyslíka mimo stanice mi príde blbé čítať za pochodu. Jednak zo strachu, že mi moju prenosnú knižnicu niekto ukradne (stalo sa mi s telefónom, takže hlavne opatrne) a dvojak lebo sama neznášam egoistov, ktorí blokujú celý chodník a iritujú všetkých šprintujúcich chodcov okolo, kým sa hrajú s telefónom. Nebuď debil, postav sa nabok.

Tým pádom vždy preladím z cestovateľky v alternatívnych knižných realitách do tu a teraz. Tu a teraz je magické. Ukáže mi vždy poklady, ktoré sú na dosah ruky. Aj dnes.

Vyšťavená, ako môj bankový účet po návšteve kníhkupectva, som sa rozhodla prejsť k inej zástavke. Počasie naparádu, tak prečo nie? Lepšie ako tlačenica medzi turistami a nákupnými maniakmi. Obzerala som si výklady, trénovala kľučkovanie medzi puberťákmi a rodičmi krotiacimi malé deti a vtedy som ju začula.

Fotka od Maaria Lohiya z Unsplash

Tá kočka vyzerala ako keby mladá Pat Benatar vedela cestovať v čase. Hlas mala trochu reznutý operným spevom ale nebolo to vôbec na škodu. Gitara a “Love Is A Battlefield” v jej podaní zmenili celú Oxford Street na film a ja som sa spamätala z tranzu až vedľa smetiaka, trsajúca, úsmev od ucha k uchu, loviaca v peňaženke čo sa len dalo. Lešenie nikdy nevyzeralo tak sexi a to iba kvôli tej ženštine, ktorá ho premenila na kulisy počas koncertu. Neprihovorila som sa. Nechcela som preprušiť ten príval dokonalosti. Robila čo chcela a tešilo ju to. Cítila som to. Nevedomky tešila aj ostatných. Tie drobné za to asi nestoja ale ten pocit, keď ľudia skutočne odcenia aká je skvelá v tom čo miluje. Palce hore ako v mojom prípade, potlesk, zastavenie sa a počúvanie. To za to stojí.

Od tej chvíle som si pohmkávala tú pesničku. Dokonca aj v metre som sa usmievala. Muselo to vyzerať podozrivo. Inak by mi okolostojaci nedopriali ten luxus priestoru na dýchanie. Na svojej zástavke som vybehla po eskalátore s výhľadom na pokec s sbskármi v supermarkete na rohu ulice. Toaletný papier a zopár ďalších nevyhnutností viem vždy spojiť s niečím príjemným. Tentokrát to bolo video malinkej dcérky, ako si skúša žužľať palec na nohe. Už teraz viem, že ona vyhrala skvelého osobného strážcu a ja super výhody pri čakaní v rade na platenie za nákup.

Fotka od Joy Real z Unsplash

Predtým však zabodovali fešáci, ktorí zjavne bojovali o počet mávnutí. Kašľať na palce hore a instagramové srdiečka. Dvaja chlapci, ktorí sa asi zúfalo nudili, mávali na okoloidúcich z auta. Kto povedal, že musím človeka poznať, aby som mu zamávala? Anglická kráľovná ich všetkých tiež nepozná a máva o dušu spasenú. Títo chalani ju ale tromfli. Jasnačka, že som odmávala. S úsmevom na tvári a podobným “kráľovským” gestom. Nasledovali asi tri sekundy, kedy som si spolu s ďalšími okoloidúcimi uvedomila vtipnosť tej situácie. Nebola som jediná a tie decká dostali ozajstnú kráľovskú pozornosť, kedže skoro všetci, čo sme prechádzali cez cestu sme postupne spúšťali ruku dole. Chichot, spolupatričné úsmevy a potom späť na trajektóriu práca-obchod-domov.

Dnes, keď mi odbilo na fajront, klasifikovala som sa za živú mŕtvolu fungujúcu na zotrvačnosť. S otvorenými očami sa však dajú zažiť zázraky. Domov som dorazila naplnená toľkou radosťou, že som sa rozhodla podeliť.

A čo vy? Čo potešilo Vás?

A čo tým chcel básnik povedať?

1. Otvorené oči sú základ. Zázraky sú všade okolo. Uvidím ich iba ak zostanem Tu a Teraz.

2. Je dobré byť z času na čas deckom. Či už tancom vedľa smetiaka alebo mávaním a úsmevmi.

3. Možno som aj ja takýmto energetickým majákom vďaka mojej práci. Ak energii dovolím cirkulovať, tak ma jej dávanie nebude vyšťavovať.