Neprestávam plávať

Nové zápisníky sú čarovné. Ponúkajú nový začiatok. To je niečo, čo by som mohla učiť - Lekcie nových začiatkov. Mám tendenciu kresliť hrubé čiary a začínať odznovu tak často, že môj život pripomína čiarový kód.

Občas je koniec nevyhnutý. Vtedy kopem zadnými a bojujem, lebo sa bojím, že…bojím. Strach nie je logický. Je to zmes vône nového, nedôvery vo vlastné schopnosti, kvality a vykročenie zo zóny komfortu. Zmena práce, ukončenie vzťahu, odsťahovanie sa do cudziny… Veľké kroky, ktoré ma oslobodili, pomohli mi pochopiť, že mám čo ponúknuť a zvládnem viac ako som si o sebe myslela.

Avšak, prekliatie čiarového kódu spočíva v malých zlyhaniach. Začnem cvičiť, budem pravidelne písať, od dnes sa budem pravidelne učiť francúzske slovíčka….Občas vydržím pár mesiacov, inokedy tri dni vkuse považujem za výkon. Skúšala som barličky z motivačných videí internetových guruov - zverejnila som svoje minivýzvy na sociálnych médiách, poprosila som kamarátov aby ma kontrolovali a motivovali poprípade sa mi posmievali a podceňovali ma, nakreslila som si motivačný diagram, snažila som sa “pravidelne” zapisovať malé výhry….A prd z toho.

Pamätám si svoje študentské časy. Vtedy som zvládala za troch a ešte som si našla raz do týždňa čas na pivo s mojou partou. Čo sa zmenilo? Dobre, roky pribudli ale to nie je výhovorka. Moja mama stále zvláda za troch a k tomu má bujarejší sociálny život než ja. Čo majú tieto dva príklady spoločné? Moja mama a aj moje minulé ja nemali na výber. Ja by som vyletela zo skúšok, nepripustili by ma k obhajobe, nemala by som peniaze na skriptá a pivo. Moja mama musí platiť účty, otročiť v záhrade lebo inak tam tie uhorky, papriky a všetko ostatné nevyrastie. A aby tieto dva príklady nezošaleli, tak vždy vtesnali aj trochu socializovania a užívania si do života. Či už vo forme piva či kávy s priateľmi alebo čítania či divadla.

Ako mám ale donútiť mozog aby veril, že to čo chcem, je to, čo musí? Strašenie plavkami či výletom do Francúzskej dediny nezaberá. Mám sa rada taká aká som a angličtina s rukami a nohami zaberá vždy.

Paradox je, že chcem “musieť” veci, čo ma bavia.

Baví ma písať ale keď otvorím čistú stranu, tak ma všetky nápady opustia. V hlave sa urobí prázdno lusknutím prstov. Instantná meditácia. Chaos v hlave? Chytím pero a nastane okamžité prázdno. Zato, v sprche, na rozhraní medzi spánkom a bdením, v krčme s kamarátmi či počas bezhlavého tancovania v klube? Cítim sa ako terč na strelnici, kde si múzy iba striedajú strelné zbrane v útokoch na moje kreatívne ja. Naučila som sa písať po tme a opakovať dokola sama pre seba nápady zo sprchy ako mantry, kým sa ešte mokrá dopracujem k papieru. Kamaráti si už zvykli na prítomnosť môjho notesa na stole, tak ako iní majú vytiahnuté telefóny. A chvalabohu, kluby kam sa chodím baviť zažili divnejšie veci ako ženskú píšúcu si poznámky uprostred tanečného parketu.

Čo sa týka učenia sa nových vecí, cvičenia či iných položiek na mojom “chcela by som” liste, vždy sa nájdu výhovorky a videá mačiek, psov či starých ľudí pozerajúcich videá Slipknotu. Ja chcem ale keďže nemusím tak mám stále čas. A to je jedno z najväčších klamstiev v mojom živote.

Ako sa mi teda podarilo toto vyplodiť? Znovu začať písať? Na tento konkrétny príklad som potrebovala Uja Divného, ktorý mi spojazdnil túto úžasnú stránku, ktorú som chcela začať písať už vyše rok a pol dozadu ak nie viac. Môj chlap mi spojazdnil a vyčistil počítač. Taktiež som potrebovala telefonát do sprchy od Slniečka, ktoré mi pripomenulo…všetko čo už viem a aj to, ako milujem písanie.

Keď som objavila e-mail od Uja Divného o tom, že všetko je pripravené a je to už len na mne, zaliala ma toľká radosť, že som ju musela pretaviť do textu. Vtedy to prišlo. Lavína endorfínov. A ja som si spomenula na všetko prečo píšem a prečo to milujem.No najmä, chcem viac. Čím viac píšem, tým viac chcem písať. Droga ako každá iná. Táto má však podporu môjho okolia.

Ďaľší krok je nájsť spúšťač na cvičenie a učenie sa jazykov. A učením nemyslím pozeranie videí a počúvanie francúzskych audiokníh. Dám vedieť ako sa mi darí.

Možno to nie je o nútení sa. Čítanie milujem. Písanie milujem. Kávu, víno, môjho chlapa, priateľov, zvieratá…to všetko milujem. Ak je to o láske a učení sa milovať, o zdrogovaní sa radosťou tak len treba nájsť správnu formulku.

Ale! Občas aj keď ľúbim, tak sa mi jednoducho nechce. Som hnilá potvora. Stačí jeden kop správnym smerom a zrazu zabúdam na čas a chladnúcu kávu vedľa mňa. Lebo ďatlovanie rodiacich sa myšlienok je sranda a treba makať aby sa tie mrchy nevyparili skorej ako ich napíšem.

Ak som naozaj prišla na riešenie prokrastinácie, tak si ho musím dať patentovať. Dám vedieť ako funguje.

Čo tým chcel básnik povedať?

1. Nevadí, že začínam znovu a znovu. Hlavné je nevzdať sa a stále plávať.

2. Celé je to o vybudovaní si drogového návyku k danej veci. Pravidelný prísun, hoci z donútenia, dovtedy, kým mi to celé nezačne chutiť a ja to nezačnem vyhľadávať.

3. Nútiť sa do vecí, ktoré chceme. Občas sa treba dokopať. Ale snažiť sa byť jadrovým fyzikom, ak človeka ťahá jazz a klavír je pi*ovina. Život je o tom byť šťastný. Ja som. Hlavne keď čítam alebo píšem s pohárom kávy/vína po mojej pravici.