Varovné signály môjho podvedomia

Učím sa neopakovať chyby. Je to jedna z mojich celoživotných lekcií a neučí sa mi ľahko. Ignorovanie chýb a prokrastinácia sú dva parazity priživujúce sa na mojom živote v dokonalej symbióze. A ja krava im to tak často dovolím.

Moje telo a moje podvedomie stoja pri mne v tomto boji za napredovanie. A ja im začínam rozumieť a dokonca sa nimi snažím riadiť. Používajú sokratovskú metódu výuky, ktorá ma občas vytáča ale aspoň si lekcie lepšie zapamätám. Občas ich rady znejú rovnako upokojujúco ako “Skoč z mosta”. Ja som posratá strachom z danej zmeny, no tá sloboda a radosť, ktorá nasleduje stojí za to.

V týchto chvíľach sa v mojom živote začnú objavovať ľudia, či už neznámi posli informácií, priatelia na telefóne, sociálnych médiách alebo pive. Tí správni okolo mi pomáhajú rozlúsknuť tie kokosové orechy z vajíčkovej škrupinky. Či už radou alebo príkladom.

Ako to vyzerá? Taká jedna lekcia k správnej zmene?

Hráme sa, ja a moji vnútorní navigátori a učitelia, na Pevnosť Boyard. Ja dostávam indície, kľúče a ak príliš vzdorujem, tak aj jednu dobrú cez držku v podobe zhoršenia zdravotného stavu. Každý človek je unikát, takže aj signály našich životov sú jedinečné.

V mojom prípade sa mi prestane chcieť čítať a písať. To je ako u normálneho človeka odpor k dýchaniu. Ak ignorujem, zvýši sa náladovosť, neustála únava a spotreba vína v kombinácii so siahodlhými monológmi plnými negativity. Tu nastupujú správni ľudia s nápovedou za 500. Stále vzdorujem a neučím sa? Začnem chorľavieť a deptať. Až kým sa nenaseriem a nezačnem s tým všetkým niečo robiť.

Zlepšujem sa. Už nezotrvávam v tých škaredých a tmavých škárach môjho lenivého ja tak dlho ako kedysi. Dokonca sa mi už sem-tam darí začať meniť veci hneď pri prvých indíciách. Nemám chuť čítať a vyliezť z postele? Čo ide dolu vodou a ja to ignorujem? Pred ktorými problémami hrám mŕtveho chrobáka?

Nie je to ľahké. Zóna komfortu je smrteľná rovnako ako slovo “fajn”. Oboje sú neutrálom pri šoférovaní do kopca. Ak nezaradím tak poletím kua dole a tam ja byť nechcem.

Počúvam a učím sa.

A čo tým chcel básnik povedať?

1. Škrtám “fajn” zo svojej slovnej zásoby, lebo mi ospravedlňuje sebadeštruktívne ničnerobenie. Na neutráli sa nedá napredovať donekonečna.

2. Učím sa skokom viery. Verím svojmu vnútornému hlasu lebo ten vidí celú situáciu a ja iba ten konkrétny výrez, ktorý tu a teraz žijem. Nemusím všetko chápať aby to fungovalo. Ak by fungovalo iba to čo chápem,tak by sme boli z fyzikálneho hľadiska pekne v riti.

3. Niektoré boje bojujem sama, alebo sa tak cítim, ale nikdy nie som skutočne sama lebo mám správnych ľudí okolo seba. Okrem toho otvorené oči a náručie pripravené prijať lekcie, ktoré samy prichádzajú v správny čas.