Je ok necítiť sa ok

2020.

Otvorene o tom hovoríme. O iných. My sme tí silní. Ostatní, chúďatká, skutočne trpiaci…Pod všetkou tou omietkou motivačných fráz, pod všetkými tými poskytnutými objatiami, útechou, súcitom, pod tým všetkým sa trasieme. Zázrakom a správne načasovanými zdielaniami života online vytvárame hmlu, ktorá nás dolámaných donesie domov. Kde, potichu, mimo dosahu hľadáčika, osamote skolabujeme. Lebo sme silní ľudia…prečo by sme sa mali cítiť inak než len skvele. Ako by sme sa mohli cítiť NIE ok? Alebo rovno pod psa? Na prd? Na chuja?

Občas iný uhol pohľadu pomôže

Som silná a necítim sa ok.

Ospravedlňujem sa za to. Často. Jednak zo zvyku, lebo prepáč a ďakujem sú v mojom okolí využívané ako konverzačná vata. No najmä preto, že časť mňa samej verí, že si nezaslúžim súcit, oporu a pomoc. Mám dokonalý život. Som tá silná. Ja mám byť stĺp, opora, vetrolam. Poznám ľudí, ktorí žonglujú skutočné sračky – problémy z ktorých sa človek nevyspí ako zo zlého sna. Také ktoré väčšina z nás očakáva v kine a nie v reálnom živote. Oni to zvládajú (podľa toho čo s nami zdieľajú, nepýtajú pomoc), veria na zázrak ďalšieho rána a sú vďační za maličkosti. Oni sú tí silní. A ja tu chcem byť, silná pre nich. Alebo aspoň sama pre seba. Odmietam druhých zaťažovať.

Mám byť vďačná, ticho a šúchať nohami. Lebo „mať tak tvoje problémy“, od rodičov, učiteľov, viac či menej blízkych dospelákov mi v detstve do hĺbky zakódovalo, že moje problémy sú menej cenné, menej závažné. Moje problémy vlastne ani nie sú problémami. Nezazlievam im to. Teraz, dospelá, chápem ich únavu, zaneprázdnenosť a základy, na ktorých nevedomky stavali frázu, ktorá ma emočne zjazvila. Nebolo to zámerné. Na výsledku to nič nemení.

Oni a kopa „motivačných“ žvástov, ktoré sa snažia zľahčiť moje problémy v porovnaní s hladnými deťmi v Afrike či detskými vojakmi ma postavili do hlavnej línie boja za mentálne zdravie. To moje. Prvým krokom je priznať si pravdu – necítim sa vždy a nonstop ok. A je to ok. Rovnako je aj prípustné vyprdnúť sa na pretvárku a divadielko. Nemusím vysvetľovať. Nemusím sa ospravedlňovať.

Áno, z hľadiska boja o fyzické prežitie mám dokonalý život. Nemusím bojovať. Nezabúdam byť vďačná za to čo mám. No som ľudská bytosť. Fyzická existencia netvorí celý obraz môjho života. Ľudia, na ktorých mi záleží, duševný, duchovný, mentálny rast a pohoda nie sú piatym kolesom na ceste za šťastím. Ich súhra je rozhodujúca. Rovnako ako pri hudbe.

Môj život nie je štúdiovým pop hitom. V realite bubeník je profík, vie čo robí, no ostatní hudobníci neladia a speváčka nevie spievať. Väčšina ľudí by takýto koncert vysmiala alebo vypískala. Ja ho nazývam heavy metal a snažím sa ho žiť. Mám to tak rada, nedokonalo. Ale to neznamená, že mi všetky piesne sadnú. Pri hudbe občas preskočím skladbu, dve. V realite mi chýba tlačidlo na previnutie dopredu.

Nie som nonstop ok. A je to normálne. Vtedy dovolím tým najbližším naladiť mi frekvencie. Učím sa dovoliť im to. Ukázať sa im ako ma stvoril, zraniteľnú a nedokonalú. Už sa im neospravedlňujem. Vedia, že som tu pre nich rovnako ako oni pre mňa.