Záhada miznúceho času

Hups, zrazu sú skoro tri hodiny poobede. Netuším kde sa vyparilo doobedie. Krok za krokom si opakujem ráno. Raňajky, telefonát kvôli práci, príprava čaju, odpovedám na nevyhnutnú online korešpondenciu a… čierna diera. Zo všetkého pohlteného času sa vynárajú záblesky – prestávky na prípravu čerstvého čaju; deptanie sa nad pracovnými ponukami a zabudnutými prihlasovacími údajmi; hľadanie maminho receptu na vianočné medovníky; prepisovanie a prekladanie receptu na pečenú fazuľu; ako sa robí papierová snehová vločka?

Odkedy mám voľné dni (najprv vďaka COVID-u, teraz vďaka COVID-u a nezamestnanosti), tak mi miznú hodiny. Úplne ako z príbehu Roberta Arthura Juniora:

Photo by Murray Campbell on Unsplash

Zberateľka Zážitkov a záhada miznúceho času

Aj ja som bola zo začiatku na mylnej stope. Verila som, že páchateľom je Gang Sociálnych Sietí. Boli komplicmi, nie však hlavným záporákom. Vyšachovala som ich z hry a hoci sa občas snažia znovu vlíškať do priazne, držím ich míľovou palicou od centra deja. Im už nedovolím zamiešať karty.

Po nich som podrobila krížovému výsluchu Komunikačné Kanály, keďže aj ony sa točili okolo miesta činu podozrivo často. Dokonca som ich zavrela na samotku na celý týždeň! Zopár skoro odcudzených hodín, zhlukov minút sa dostalo na slobodu. Nie však všetky. Čiže Komunikačné Kanály sú spolupáchateľmi, no nie hlavným gaunerom. Pod drobnohľadom som ich pustila na slobodu, aby ma priviedli ku konšpirátorovi storočia.

At Looses by Azja Walecka

Skrýva sa pod toľkými prevlekmi, jeho úskoky sú diabolské no efektívne. Kde sa dá, tam sa mi vyšmykne a s ním zopár minút sem – hodina, dve tam. Občas objavím deň prázdny, bez času, hoci…Čas plynie! Nedá sa mi ho vrátiť. Čiže ten lotor nie je zlodej. On je ničiteľ, VRAH.

Nezúfam. Pomaly, malými krokmi sa prehrabávam stopami na mieste činu. Deň za dňom kopím dôkazy, odrezávam ho od kumpánov, odhaľujem jeho prestrojenia, ktorými ma už neoklame. Prehrabávam sa v záznamoch, ktoré vediem a jeho kontúry naberajú formu. Dymová postava sa mi materializuje pred očami.

Zrkadlo.

Vidím samu seba a dáva to zmysel. Papierová snehová vločka? Sté video o upcyklovaní alebo minimalizme? Preklikávanie stránok o všetkom možnom? Pozeranie pracovných ponúk bez vyplnenia a odoslania formulára so žiadosťou o prácu? Pukance a opätovné pozeranie obľúbených pasáží z Harryho Pottera? Ja. Chytila som samu seba. Moja slečna Hydová. Pozná ma a sťahuje do svojich osídiel overených pôžitkov minulosti a vysnívaných kvalít,zručností, schopností dokonale vysnívanej budúcnosti. Presne v týchto močariskách internetu, telky a gauča mi topila minúty, škrtila hodiny a mučila moje skutočné ja.

Pomýlila som si autora. Môj príbeh je od Roberta Louisa Stevensona. Od tejto chvíle mu však beriem pero z rúk. Prípad som vyriešila. Pokračovanie a koniec si napíšem sama. Stevensonove grand finále sa mi nepozdáva a sama ho vidím inak v realistickejších farbách.

Pomaly, malými krokmi, sa vraciam z detektívky do reality, v ktorej držím slečnu Hydovú na samotke a pero v ruke. Ak som sa niečo naučila vďaka tomuto vyšetrovaniu, tak to, že záporáci vyhrajú iba ak im to dovolím. A ja nerada prehrávam.

(Opakujem sa? Niektoré veci si treba vtĺkať opätovne do hlavy. Ľúbia totiž príliš rýchlo vykĺznuť preč do zabudnutia.)