Prečo?

Prečo, prečo, prečo…Mladý pánko týmto slovom posledné mesiace strieľa na všetky svetové strany hneď po druhom zaklipkaní očami. “Prečo musím ísť do škôlky? Prečo má ujo Ady a ujo Marcel noc, keď my máme ráno? Prečo sa zelená volá zelená? Prečo nemôžem jesť zamrznutú syrovú tyčinku? Prečo…?” Myslela som si, že toto päťpísmenkové slovíčko už nedokážem nenávidieť väčšmi. Mýlila som sa.

Photo by Patrick Perkins on Unsplash

Za posledný mesiac som sedela v prvej rade drámy zvanej život, ktorá sa odohráva na plátne veľmi dobrej kamarátky. Mám ju a jej rodinu rada. Som tu pre ňu. No pomoc a podpora, ktoré dokážem poskytnúť sú mizivé - je treba drasticky preškrtať scenár. Všetky “čo ak” scenáre, ktoré sa mi plazia mysľou o tretej ráno odmietam preniesť do slov. Desia ma a nechcem im dať viac sily a pozornosti ako sa im beztak dostáva uprostred noci, kedy logika spí spánok unavených. No s “čo ak” prichádza aj konštantné, dotieravé, neónové PREČO. Ako keby mi ho nestačilo od mladého pánka.

Prečo robím to čo robím? Prečo venujem čas a pozornosť tomu či onomu? Prečo trávim čas tak a tak? A skutočné odpovede prichádzajú. Lebo skutočnosť, ktorú vidím a žijem, aj keď až druhý výluh, skopli z môjho nosa tie okuliarky nostalgie, prokrastinácie, sebaklamu. Odpovede sa mi nemusia páčiť. Rezignovala som na ich pravdivosť. A s tým prišla sloboda.

Mám čas na nápravu. Aj energia sa nájde. Je to v hlave, v srdci. Vybrať si. Múdro. Rada by som verila šťastným koncom. Že vyberiem správne, vydržím sa správneho držať, zazvoní zvonec a happily ever after zatiahne oponu. Tak ako mojej mama kamke, ktorej sa tiež blýska na lepšie časy. Vraj. Alebo sa tomu snažíme veriť. Lebo druhá alternatíva je príliš krutá.

Verím v šťastné konce. V jednej rozprávkovej knižke mladého pánka hovorí mama dinosaurica Worrysaurovi - ak to nemá šťastný koniec, tak sa to ešte neskončilo. Nádych, idem tomu veriť. S každou jednou mojou bunkou, každým jedným mojím rozhodnutím. Aj tými, ktoré ma zabolia.