Útočisko

“Miesto, kde človek nájde všetko čo hľadá a ešte aj o trošku viac.” Nejako tak si predstavujem reklamné logo knižnice. Milujem to tam. Pamätám si vôňu, osvetlenie, zariadenie mojej dedinskej knižnice. Tam som podľahla čaru kníh, emócií a príbehov v nich pripravených len a len pre mňa. To, že aj iní tie knihy čítajú ma nikdy neprinútilo zmeniť názor. Vo chvíli kedy knihu držím v rukách, autor hovorí ku mne, zdieľa so mnou posteľ alebo stoličku, alebo pohodlný kúsok trávnika, alebo…

Z dediny do mesta. Z mesta do hlavného mesta. Zo Slovenska do Anglicka. Knižničný preukaz so mou cestuje a ja sa utiekam medzi police a do ticha kedy sa len dá. Každá má iné čaro, tak ako ľudia. No až po narodení mladého pánka som pochopila, že medzi tými policami sa skrýva omnoho viac, než len múdrosť kníh a tlačiareň v prípade núdze.

S mladým pánkom sme v našej miestnej knižnici minimálne raz do týždňa. Väčšinou viac ráz. Tak ako moja dedinská knihovníčka poznala mňa a moju kamarátku po mene, knihovníčky a knihovníci už poznajú mladého pánka. Je to úspech, kedže ešte nie je v štádiu, že by si knihy dokázal čítať sám.

On, narozdiel odo mňa sa neoštiepka a behá hore-dole, skúma, usmieva sa na ľudí a ukazuje mi čo všetko tam môžem nájsť. O toľko som prichádzala! V našej knižnici máme vystavené modely lietadiel z druhej svetovej vojny, raz do týždňa je tam stretnutie osamelých ľudí pri čaji - stačí prísť. Raz do týždňa tam skúša miestny amatérsky spevácky zbor, detské skupinky rozprávok a spievania, stretnutie mužov, ktorí spolu štrikujú (nerobím si prdel, toto je reálny krúžok u nás v knižnici), raz za mesiac stretnutie ľudí, ktorí chcú spolu zaplátať/opraviť nejaké oblečenie a navzájom si pomôcť, kurzy práce s počítačmi pre starších ľudí, jazykové stretnutia, stretnutia amatérskych maliarov, stretnutia amatérskych spisovateľov… Mohla by som pokračovať.

Prečo na toto nebežia v televízii a rádiách reklamy??? Možno by viac ľudí hľadalo kontakt naživo miesto brania antidepresív v samote o dve ulice ďalej. Je to zadarmo. Všetky tie stretnutia ľudí, tie priestory, plné bezpečia a pochopenia. Ochota poradiť. Platím akurát ak niečo zničím alebo zabudnem vrátiť. A pri deťoch sa s tým ničením ráta! Teda aspoň v našej knižnici. Na detské preukazy sa nevzťahujú poplatky za potrhanie alebo nejaké zničenie. Oni radšej rotujú a dokupujú knižky, lebo stať sa môže. Oni si radšej udržia čitateľa, než aby robili krik okolo utŕžených rán na chrbte knihy.

Neviem o inom mieste, ktoré by poskytovalo tak veľa a pýtalo si tak málo - rešpekt ku knihám a ľuďom.

Bojím sa opýtať aká je kvalita knižníc doma. Či, tak ako všetko dobré čo máme, zapadá prachom lebo niet investícií a záujmu…Dúfam, že sa mýlim.