Deň vreskot

Sú dni, o ktorých píšem, lebo si ich chcem zapämatať. Krásne v ich jednoduchosti a malých požehnaniach. Potom sú dni, na ktoré chcem zabudnúť. No väčšina dní hrá odtieňmi šedej medzi “toto je skoro super deň, ak by som nebola taká unavená” a “ešte jeden zavrieskanie a moja sebakontrola bude v… koncoch”.

Dnešok bol deň vreskot. To, že mladý pánko začal hovoriť “oh, dear!oh dear!” je asi jediný svetlý bod programu. Vrieskal nespokojnosťou v kočíku, na rukách aj keď mohol ísť pešo. Vrieskal keď sme sa hrali s plastelínou aj keď sme sa hrali s legom, skladačkami.

Stíchol pri lietadlovej knihe, ktorú máme požičanú z knižnice na dospelácky preukaz, lebo lietadlá. Cenou, ktorú za tú chvíľu ticha musím zaplatiť je boj s nálepkami, ktoré do nej stihol v nestráženej chvíli polepiť. Aspoň ale trafil tématicky - vojenské stíhačky a tanky v knihe o lietadlách druhej svetovej vojny. Možno si to nikto nevšimne…Hm, nie. Budem ich odlepovať a modliť sa ku všetkým božstvám vrátane tých, ktoré ešte len vymyslíme.

Môj chlap mi doprial čas na jednu epizódu Kostí, bez nášho Banší. Zaplatil za to migrénou, keď, čuduj sa svete, mladý pánko prevreštal cestu domov autom a odprezentoval mayhem tantrum pred domom kamoša, ktorého šiel môj chlap pozrieť. Ani za všetky traktory sveta nechcel vojsť k nim do domu. Tak miesto návštevy spolu s kamošom a mladým pánkom počítali kamene pred domami v ich ulici.

Vrešťalo sa pri obliekaní pyžama a večeri, pri čistení zubov si skúšal hru na kaskadéra skákaním zo šamlíka priamo na mamu. Ani jeden z nás si nerozbil hlavu, hoci sme obaja mali v istých momentoch na mále. Pri zaspávaní ma zachránili rozprávky - všetkých päť kníh. Mladý pánko spí a ja píšem rýchlosťou blesku aby som mohla skočiť Morpheusovi rovno do náruče, keďže môj chlap je vyšachovaný preč z postele.

Chcela som sa na to vyprdnúť. Inšpirácia si vzala dovolenku a únava so sennou nátchou mi útočia na oči. Ďalší šedý deň za nami. Z kategórie čiernych dní ho zachránili maličkosti. Presne tie, kvôli ktorým zvažujem znovu gratitude journal. Maličkosti, na ktoré zabudnem, no teraz sú dosť veľké aby mi dali silu neprestať plávať. Kamarátka Angličanka, ktorá si poprekladala moje texty a prečítala si ich. To, že si dala tú námahu a nervy s Google Translate. To, že mi dala vedieť. To, že mi dopriala slová povzbudenia, pochopenia, pochvaly. Alebo mama z detskej skupiny, kam sa chodíme hrať - tá úľava, keď existuje v realite a blízkosti niekto, kto nefiltrovane priznáva, že aj ich dieťa je také ako to moje. A že to je ťažké a ok. Dokonca aj tá trocha online komunikácie, kedy som mohla vypočuť a poradiť priateľke. Pomôcť trošku a cítiť sa užitočná aj na inom poli ako tom maminkovskom.

S opuchnutými očami som prežila uvrešťaný deň a som za to vďačná. Nekontrolujem tento emočný výplach po sebe. Budem kruto realistická s chybami, preklepmi a azda spánkom pred polnocou. Kvalita je taká ako môj dnešok - azda to prežijete. Idem spať. Vysnívam si pekný zajtrajšok.

P.S. Nechať Boromira v poli dosahu mladého pánka bol krutý omyl. reštart pokusu Boromir sa udial skôr ako som plánovala.