Tretie kolo: v dobrom aj zlom - mama

Do tretice…Po úskaliach a tienistých údoliach prichádza na rad zoznam momentov, uvedomení a dôvodov pre ktoré sa byť mamou oplatí. Aspoň mne.

Úsmev na dobré ráno a dobrý deň

Nevadí, že je ranné vtáča. Milujem to. Otvorím oči a prvé čo vidím je to ako sa na mňa pozerá. Oči sa nám stretnú a on sa usmeje. Jeden úsmev to povie lepšie ako celý výkladový slovník - “mami, taký som rád, že ťa vidím!” Vďaka nemu je deň krajší. Otvoril mi novú dimenziu v ktorej žijeme spolu. Plávame v endorfínoch a objavujeme spolu svet v ktorom je radosť žiť. (A samozrejme, sú dni, kedy sa budí s plačom a vtedy robím prvé posledné aby som tam bola preňho a pomohla mu nájsť cestu späť k úsmevu.)

Photo by Johnny Cohen on Unsplash

Utrhnutá z reťaze

Som zo serióznejšieho cesta. Ktohoľvek ma pozná počul minimálne jednu sťažnosť od mojej mamy o tom ako je ona tá bláznivá a ja tá vážna. Baví ma hĺbať, premýšľať, dumať, viesť existenčné rozhovory a filozofovať o tom či onom. Behanie v bublinách či štveranie sa po pamätníkoch nepovažujem za zábavu. Každý máme to svoje a v tom je tá krása.

Existuje ale rozhranie, zóna, na ktorú som zabudla. Pred pár mesiacmi som znovuobjavila dvere, ktoré tam vedú. Mladý pánko je kľúčom k nim. Pripomenul mi ako veľmi ma bavia hojdačky, šmykľavky, recitovanie básničiek, stavanie vežičiek a bunkrov, plastelína a koláže (k tým sa ešte dostaneme a ja sa už teraz teším)…Spievam - falošne a nahlas. Tancujem s ním - po kuchyni, po meste aj v rade u lekára. Vďaka jeho blahodárnemu vplyvu expandujem, užívam si život a znovu sa hrám. Ani som netušila ako veľmi mi to chýbalo.

Ďakujem za ruky

Sledujem mladého pánka ako sa učí používať svoje telo. Fascinuje ma to. Od schopnosti buchnúť cielene pästičkou do plyšovej hračky, ktorú mu hojdáme nad hlavou. Či uchopiť dačo, trafiť tým do pusy. Alebo ako sa dá pretočiť z chrbátu na brucho a späť. Ako sa pohybovať po štyroch vopred a nie len cúvať. Zliezť z matracu na zem inak ako hlavou prv (s týmto sa aktuálne pasuje, keď píšem tieto riadky).

Naše telá sú zázračné. Toľko vecí berieme ako samozrejmosť! Jesť s príborom, písať perom, vypnúť svetlo vypínačom, otvoriť si kľúčom a kľučkou dvere, spraviť tri kroky vzad a nespadnúť, vytiahnuť si knihu z knižnice…

Ak by som sa teraz začala učiť pózy z jógy bez návodu, tak by som vyzerala podobne nemotorne ako mladý pánko. Miesto plaču by boli nadávky a vyzerala by som pri pádoch menej rozkošne ale inak by sme na tom boli rovnako. Až na to, že on nemá na výber.

Ďakujem za zdravé a funkčné telo, ktoré dokáže zázraky. Doposiaľ mi boli pripomienkou obdobia, kedy som si kvôli zdravotným problémom či zraneniam nedokázala zaviazať šnúrky na topánkach, otvoriť pohár horčice či odkrojiť kus melónu. Zdravie nie je samozrejmosť. S mladým pánkom a vo viac menej plnej forme ďakujem za každý deň, kedy sa dokážem postaviť zo zeme s ním v náručí bez problémov a bolesti.

Photo by Brina Blum on Unsplash

Chuť objavovať

Ovládač. Balíček papierových vreckoviek. Zips na mikine. Prázna krabička od krému. Každá jedna maličkosť ho fascinuje. Obzerá si ju. Strká do pusy, hrká, ťahá. Neprestáva sa diviť. Ja údiv nad životom a maličkosťami, ktoré ho tvoria, vyhrabávam spod nánosov fungovania na autopilota. Netuším kedy som ho stihla pochovať. Pri pohľade na mladého pánka objavujúceho svet chápem ako som sa mýlila, keď som uverila reklamám - že za objavovaním a údivom treba cestovať alebo zaň treba draho platiť.

Sama neviem ako funguje diaľkové ovládanie alebo zips (hneď ako dopíšem, pôjdem gúgliť). Prečo som sa nad tým nezamyslela už skôr? Bola to samozrejmosť bežného dňa a to čo mám pod nosom už ani nevnímam. O toľko zázrakov sa pripravujem len tým, že pohľadom dospelého kĺzam po povrchu a v hlave žijem všetkým tým čo ešte treba stihnúť. Mladý pánko mi hádže záchranné koleso. Je iba na mne, či ho chytím a vrátim sa s ním do pritomnosti plnej mágie a divov denno-denného života.

Úprimne sa teším, keď budeme spolu hľadať odpovede na všetky prečo a ako. Teraz, aby som údiv nad životom roztrénovala, sa znovu začínam pýtať nezvyčajné otázky. A hľadám k nim odpovede…Pre zvedavých poviem iba toľko - naše ľudské telo je neskutočne zázračné. Vedeli ste čo všetko obnáša proces čítania?

Úprimnosť bez pretvárky

Keď mu dačo nechutí, tak mu to nechutí a je to na ňom vidno. Keď sa v knižnici udrie pri lezení, tak je mu jedno, že je v knižnici, spustí rev - lebo to bolí. Keď ho tatino šteklí bradou po chodidlách, chrochtavo sa smeje, lebo sa mu to páči. Dáva jasne najavo, čo chce, čo nechce, čo sa mu páči a čo nie. Je mu jedno, že mne banány a babkina detská výživa chutia - on chce radšej kuracie mäsko a je to tak v poriadku. Kedy som začala potlačovať to, čo ja skutočne chcem a cítim, lebo niekto iný so mnou nesúhlasil? Lebo niekto iný “vedel lepšie” čo chcem? Lebo mi niekto vravel, že to mám chcieť inak? Opravujem samu seba v tomto. Tak ako ma to učí mladý pánko.

Keď už nechce jesť, je jedno akú dobrotu má pred sebou, tak zavrie ústa a ako nindža uniká náletom lyžičky. Aj ja si znovu dovoľujem prestať jesť, keď už som plná. Znie to hlúpo, no “nepostavíš sa od stola, kým to nedoješ” či “čo by za to dali deti v Afrike” mám tak hlboko vryté do podvedomia, že stále často samu seba nútim dojesť, hoci mi to ide von ušami a viem, že mi bude zle. Odkedy je zlé počúvať svoje telo, len preto aby sme potešili/nezarmútili niekoho iného?

Keď je mi smutno, učím sa dovoliť si plakať a nedusiť to v sebe. Rovnako aj hnev a aj radosť. Tak dlho som sa snažila robiť radosť iným, že som zabudla, že mojou jedinou a hlavnou úlohou je dovoliť si žiť naplno, cítiť naplno (VŠETKY emócie) a byť šťastná sama pre seba. Chcem v tom ísť mladému pánkovi príkladom. Emócie sú ok a je dobré ich pustiť do sveta - len treba vedieť ako. Mladý pánko to chápe, moja úloha je ukázať mu rôzne spôsoby ako na to. On sem prišiel žiť jeho život a tešiť sa z neho. Nie je jeho úlohou robiť ma šťastnou. Moje šťastie, moja zodpovednosť.

Určite som niečo zabudla. Pozitíva prevažujú a každým dňom ich je viac a viac. No a občas to pero a papier ba ani telefón nemám po ruke. Pokojne dopíšem aj ďalšie kolo len čo sa mi nakopia momentky a uvedomenia.

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Vieš ako funguje diaľkové ovládanie? Alebo sa divíš nad niečím iným - pokojne sa podeľ, ja sa rada priučím.

Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!