Rok bez alkoholu

Prvého augusta 2020, uprostred celého COVID majálesu som prestala piť. Na rok. Nebola som tehotná. Nemala som zdravotné problémy. Pohár vína pri večernom čítaní knižky sa pretavil do fľaše a ja som chcela vedieť, či to zvládnem. Suché narodeniny, Vianoce, výročie. Ísť s kamošmi von (cháp do krčmy) a neskĺznuť. Baviť sa. Odventilovať stres inak ako cez pohárik.

Photo by Jeff Siepman on Unsplash

V rodine mám z oboch strán za priehrštie alkoholikov. Zaujímaví, talentovaní ľudia - škoda, že utopili svoj potenciál na dne pohárika. Bála som sa. Čo ak tam smerujem aj ja? Na dno. Počas júla, keď som sa iba pohrávala s myšlienkou dobrovoľného abstinovania, ma prenasledoval stiahnutý žalúdok - dám to? Znie to prehnane, no nevedela som sa rozpamätať na dlhšie časové obdobie bez pitia - samozrejme, nepočítam dva suché januáre, ktoré som už vtedy brala ako úspech a zaberák.

Pohárik patril k zábave. Stredná škola? Zábavy, kde sa pila lacná čerešňa zapíjaná kofolou alebo hnusná tequila. Roxette Revival koncert, kde sme vypili všetku hruškovicu v bare. Víkendy sa trávili na pive alebo koktejloch. Výška? Intrákové párty na streche átriákov, kde sa mixovalo všetko čo došlo pod ruku, len aby to nebolo pridrahé. Zapíjanie ne/úspešne dokončených skúšok alebo stresu z nich. Prvé roky v UK? Vínové pondelky, pivo po práci, pivo po odpotennej hodine vo fitku. Pred odchodom na párty sa pilo doma - lebo moju pečeň by v tej dobe už nikto nechcel a kolo štamprdlíkov v klube by ma ju stálo.

Photo by Diogo Brandao on Unsplash

Roky. Víkendy sa oslavovali viac či menej závažným zahmlením mozgu až opicou. Aj cez týždeň sa našiel dôvod na návštevu večierky a k tej fľaši červeného sa balíčky slaného kupovali len aby sa nepovedalo, že to mladé žieňa chlastá za profíkov. Na upokojenie nervov, keď ma vytočili v práci alebo na zrelaxovanie, vypnutie. Je to predsa normálne. Spoločnosť nám to podprahovo a aj úplne bez servítky tlačí do hlavy všetkými otvormi. Filmy a aj reklamy medzi nimi, pesničky, seriály ba aj v knihách je alkohol neškodnou časťou bežného života. Oslavy bez pohárika? Neexistuje. Na návštevu a odmietnuť pohárik? “Čo si chorá/tehotná?”

Posledný júlový deň som si pripravila odškrtávací kalendár s 365timi políčkami. A prvého augusta to začalo. S partnerom som si pripíjala doma vodou. Začala som pátranie po nealkoholickom pive, ktoré mi bude chutiť. Poctivo som škrtala deň za dňom. Keď pandemické obmedzenia poľavili, výpravy do krčmy pokryli buď litre tonicu/ríbezľového džúsu alebo nealkoholického piva. Chyták bol v tom, objednávať si na bare sama. Do môjho džúsu si všetci sami domysleli džin a nealko pivo preliate do pohára je na nerozoznanie od toho alkoholického.

Dni odsýpali a zvyk slabol. Objavovala som výhody o ktorých som dovtedy nemala ani potuchy. Čaro víkendov, kedy som bola funkčná od rána s úsmevom na tvári miesto doobedí zabitých vyprošťovákmi. Ušetrené peniaze, a nebolo ich málo - temer všetky padli na knihy a to neľutujem. Schudla som alkoholové kilá. Zrazu som mala omnoho viac energie, keď si to moje telo uvedomilo, že nemusí bojovať s ďalšou otravou alkoholom. Stretká sa mi presunuli z krčiem do galérií, prírody a do kilometrových prechádzok do stratena.

Photo by Timothy Dykes on Unsplash

Najviac mi učarovalo triezve socializovanie sa. V prípadoch, kedy ľudia okolo mňa netušili, že som pri zmysloch a všetko si pamätám, som sledovala Ioneskovho Nosorožca v priamom prenose. Ľudia sa pohárik po poháriku menili na zvieratká a socializovanie na absurdnú drámu. Mňa to bavilo sledovať, nasmiala som sa viac ako predtým (pod vplyvom som vynakladala všetku energiu na to pôsobiť menej opito, viac seriózne - sama netuším prečo). Útržky debát sa opakovali v desaťminútových intervaloch, lebo ľudia zabúdali, že už to či ono prebrali. Keď sa so mnou zhovárali, tak mnohokrát povedali viac a úprimného, než kedykoľvek predtým. Samozrejme, všetci všetkých ľúbili. Lebo etanol.

No a situácie, kedy ľudia vedeli, že majú v partii abstinenta? Pivárenskí kamaráti zneisteli, po tých dvoch pivách bolo na nich cítiť, že im moja prítomnosť nelahodí. Boli si vedomí toho, že si niekto bude spoločný opijáš pamätať. Ďaľším zaujímavým javom bola čistka kamarátov - vytriedili sa mi tí, s ktorými som sa dokázala rozprávať a užívať si ich prítomnosť až po treťom pive. Ja trápne ticho ustojím a oni ma už viac krát “na jedno” nevolali. Rodine chvíľku trvalo, kým pochopili, že naozaj nie som tehotná. A aj potom ma podpichovali. Vraj, kto dopije všetku tú slivovicu. Neverili, že to dám. A úprimne? Asi ani nechápali, prečo bol tento pokus pre mňa dôležitý.

Najbližší priatelia ma nesklamali. Doteraz si pamätám ako veľmi dobre mi padlo, keď mi jeden z nich po vysvetlení prečo nepijem odkvitoval moje rozhodnutie a sám priznal, že ten pohárik je aj preňho skôr rarita. Väčšina mojich najbližších priateľov sa nad tým sotva pozastavila alebo mi to odklepla ako dobrý pokus. S nimi sme pokračovali pri káve, čaji, vode alebo len tak, za pochodu po galériách či prírode.

Najsilnejšiu facku mi udelilo uvedomenie si, že ja, sebavedomá žena, ktorá drží svoj život pevne v rukách, sa dobrovoľne vzdávam kontroly. Nechávam sa ovládať jednoduchou molekulou, ktorá mi preprogramováva mozog. Znovu a znovu a znovu. Lebo tie poháriky a krígle menili na zvieratko aj mňa. Vždy som mala šťastie a smolu v jednom - bola som pijan, ktorý si všetko pamätá. Platila som za to objímaním záchodovej misy, keď som svoj večer prepískla. Pamätám si koľko sústredenia ma stálo kráčať bez potácania sa, rozprávať bez pripitého šušľania…Pamätám si, koľkým ľuďom (často aj cudzím) som porozprávala veci, ktoré som nikomu vravieť nechcela - lebo boli veľmi intímne, boľavé alebo inak nevhodné na zdieľanie.

Photo by YesMore Content on Unsplash

Vydržala som. celý rok. Bez jedinej kvapky. Aj narodeniny, Vianoce a Silvestra…Načítala som si knihy o pití a abstinovaní. Čím viac rozumiem tomu, čo etanol robí s mojím telom a mojou mysľou, tým menej ma láka. Dokonca som objavila nealko pivá, ktoré mi chutia. Aj alternatívu džinu, ktorá je mňam.

Keď mi rok skončil tak som sa vrátila k alkoholu. Len inak - snobskejšie. Ak nebolo v nápojovom lístku dačo OZAJ dobré, tak som pila nealko. Nebudem predsa platiť viac a aj to za žbrndu, z ktorej ma bude bolieť hlava. Netrhalo mi to žily. Ľudia okolo mňa si už zvykli. Potom som otehotnela. Teraz kojím. Alkohol mi nechýba. Sama som zvedavá či zostanem “nasucho až kým nepomreli” alebo či sa sem-tam dobrovoľne priotrávim. Možno ten pohár červeného k steaku v reštike vypijem. Som si vedomá ceny, ktorú zaň zaplatím.

Nemyslím si, že ma čaká návrat do starých koľají. Nič mi nemohlo otvoriť oči lepšie ako pokus na vlastnej koži. Teraz si klopem na čelo, že som dobrovoľne a tak dlho splachovala svoj život, zdravie, energiu, peniaze, vzťahy…a prečo? Neviem sa rozpamätať, čo ma na pití tak držalo. Závislosť. V začiatkoch ale to z nej nerobí nič menej škodlivé.

Fascinuje ma táto téma a najmä táto spoločnosťou podporovaná závislosť. Vidím ako ničí mojich najbližších - toho čo pije a aj tých, čo s ním dobrovoľne žijú. Poznám viacerých, ktorí majú problém a odmietajú si ho pripustiť. Vzdelávam sa, čítam, chcem pochopiť prečo. Ak mi viete odporúčiť nejakú dobrú knihu, či už memoár alebo literatúru faktu, tak sa poteším.

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!