Otrávená prebytkom komunikačných kanálov

Ignorujem telefón. Od čias môjho prvého mobilu som známa ako osoba, ktorej v akútnych prípadoch nevolať. Zriedkavo zdvihnem napoprvé. Som dosť stará aby som si pamätala dobu bez mobilných telefónov, internetu a sociálnych sietí. Kedysi som musela šprintovať dolu schodmi aby som stihla zdvihnúť pevnú linku. Nikdy som nevedela, či tá druhá strana chce akurát mňa.

Photo by Alexander Andrews on Unsplash

Narodila som sa v správny čas. Mám šancu užívať si výhody, ktoré sú mi ponúknuté ale nezabudla som na to, ako chutila kniha, keď som pri nej zabudla na reálny svet, ktorý neustále nepípal a netriasol sa vo vrecku. Teraz keď viem, že každé jedno pípnutie vyžaduje práve moju pozornosť, cítim odpor a nechuť.

Súkromie. Čas pre seba. Čas pre rodinu a priateľov. Čas na prácu. A všetky tieto skupiny krásne oddelené. Chýba mi to.

Aktuálne moje dni voľna nie sú voľné, lebo komunikačné stoky na mňa valia príval informácií z práce, ktoré by pokojne mohli počkať. Ale na čo čakať, keď sa to dá poslať hneď. Tak sedím doma, snažím sa venovať sa môjmu drahému alebo knihe a v druhej ruke riešim prasknuté potrubie či napoly surové keksíky. Pričom kopa vecí sa vyrieši aj sama a ak nie, tak neutečú.

Ak sa práca odmlčí pípanie neprestáva. Reklamné e-maily, ktoré nonstop ruším a oni nonstop pribúdajú. O lukratívnych zľavách ak objednám ihneď. O nových konverzáciách na fórach, kde čerpám inšpirácie na knihy. O tom, kto mi dal srdiečko či palec hore alebo komentár pod príspevok.

Do tretice - ľudia, ktorých ľúbim. Ostatní mi napíšu keď dačo treba a na meniny, lebo si poväčšine moje narodeniny nepamätajú a ja ich na sociálnych sieťach nezdieľam. Áno, aj tí, ktorých ľúbim mi nedajú pokoj. Chcem odpísať kamarátke siahodlhú správu o tom ako žijem, pokecať o filmoch, knihách a zaujímavých banalitách s tými mojimi, nahrať hlasovú správu s ponosmi a pochvalami na zákazníkov mojej nemeckej dvojičke. Ale chcem to urobiť, keď sa na to cítim. Vážim si tú moju bandu, všetkých doradu. Teší ma, že na mňa myslia a že im chýbam. Avšak občas jazdím, nie na rezerve ale výparoch. Nevládzem. Chcem sa venovať…. najlepšie hneď, lebo ak neodpisujem, tak som naďalej bombardovaná správami, viac alebo menej urazenými, že neodpisujem.

Nechápte ma zle. Potrebujem volať s maminou,chcem vedieť o tom ako sa majú moji najbližší. Sama som rada, ak mi môj chlap napíše, že zmeškal vlak, než aby som sa mala strachovať, že sa mu dačo stalo. Menšie a kvalitnejšie dávky sú v tomto prípade zlato. Radšej si prečítam dlhý e-mail každé dva mesiace od kamaráta, kde si vymeníme najdôležitejšie informácie, či ešte lepšie, dohodneme video telefonát. Nechať sa týrať urazenými správami? Zahltiť sa plejádou fotiek vianočných stromčekov, psíkov, bábätiek, koláčov a kníh? Nie, neprosím. Ja si od teraz vyberám.

Stúpam na brzdu. Cúvam z ošiaľu nekonečnej prepojenosti so všetkými. Vraciam sa do seba. Pohladím si dušu príbehom, ktorý vyviera zo mňa a nebol naň čas. Všetky projekty, ktoré ma strašia v hlave, na papier. Čaj, deka a Jaro Filip/Gary Numan. Vaňa plná trblietavej vody a Ženy, ktoré behali s vlkmi. Pohár vína, večera a môj chlap. Telefón čo najďalej. A keď ho zoberiem do ruky, tak si s mamou vychutnáme hodinový telefonát v ktorom nebudem len mrnčať. Viem aké správy ma tešia a také chcem aj posielať. Plné úsmevu, zábavých príhod a zdravého pohľadu na svet. A aby som ten svet videla cez správne dioptrie, musím sa odpojiť online a začať tým najdôležitejším - sama sebou.