Nebezpečné maličkosti

Táborím spolu s paranoidnými. Na sieťach zdieľam svoj život minimálne. Fotky mladého pánka akurát tak z uhlov, kde mu niet vidno tvár. Tie moje rovnako zriedkavo. Mohla by som robiť reklamy na martensky a prírodu - teda aspoň podľa toho, čo o mne prezrádza Instagram.

No uprostred noci ma chytila panika. Sem si vylievam srdiečko. A hoci málokto o tomto blogu vie, visí v sieti jedičiek a núl. Žiadne mená, žiadne špecifické informácie. No vo Fénixovom Ráde, za smrťou Siriusa stáli maličkosti. Veci natoľko “nepodstatné”, že ich mohol domáci škriatok vyzradiť a tým zradiť rád, zraniť Harryho. Čo ak sa to isté stane mne? Kusne ma tento blog do zadku? A ak áno, ako veľmi ma to bude bolieť?

Tá paranoia sa cezo mňa prelieva ako med cez dierky kváskového chleba. Koho asi tak zaujíma moja záľuba v lesoch, knižniciach a písaní o strastiach a útrapách jednej tuctovej matky? No je tam medzi tým všetkým moje srdce, moje pochybnosti a strachy…

Nehanbím sa za to čo píšem. Možno je to len bežná panika z “čo ak” a “čo keby”, ktorými je tábor paranoidných preslávený. Nechcem ublížiť sebe a ani mojim nabližším. Zároveň chcem písať a deliť sa o starosti a radosti zo života. Stačí jeden čitateľ, ktorému tie moje riadky zlepšia deň aby som vedela, že neplýtvam časom a energiou. Možno si ten jeden čitateľ zaslúži radšej pravideľné emaily. Skrz ne by som si ušetrila verejné obnažovanie mojej duše. No čo ak, v alternatívnej realite, je tých čitateľov viac ako len jeden?

Nechám sa ovládnuť strachom alebo budem čeliť svojím dementorom? Môj patronus môže byť vlčica, ktorá môže vyť na poplach, keď to s tým zdieľaním preženiem. A ak sa mi môj knižný apetít raz vráti, tak možno preladím viac na knihy…