Ranná káva a origami žabky

Objednala som si kávu a slabé kakao pre mladého pánka. Dúfala som, že ho jeho vlastný papierový pohár rozptýli natoľko, že sa nebude snažiť piť z toho môjho, výnimočne, porcelánového. Do kaviarne sme prišli bez kočíka. Len krátka ranná prechádzka. V kaviarni som si ja plánovala dobiť mentálne baterky a trpezlivosť. Mladému pánkovi som tam naservírovala jeho chrumky a dúfala, že obsedí.

Sedel, kým bolo čo zobkať. Potom sa presunul k stolu oproti. Sedeli tam stáli zákazníci, s ktorými sme už boli na báze všeobecných bežných konverzácií o počasí. Týpek skladal origami. Lotosový kvet pre babku, ktorá mu robila spoločnosť. Mladý pánko lotosový kvet skonfiškoval. Rozhodol, že je to dokonalá miska na kamienky, ktoré vyťahoval z kvetináčov na parapete. Babke aj týpkovi to prišlo vtipné, tak som ho nechala.

Origami týpek mu poskladal origami žabku. Nie jednu. Tri. Jemným zatlačením na zadnú časť skladačky ten kúsok papiera poskočil dopredu. Pánko sa na tom rehotal a všetci zákazníci vrátane vlastníka kaviarne s ním. Príjemné ráno. Zaváňalo dovolenkovou pohodou.

Popri tej zábave všetkých naokolo a nezáväznej, no vtipnej debate, som už upíjala zo svojej šálky a sledovala moje dieťa. Vychovávam extroverta milujúceho život a veriaceho v ľudské dobro. Často ma to dostáva do situácií, ktoré sú mimo zónu, kde sa cítim príjemne. Povrchné debaty nie sú moja silná stránka. Často sa utápam v trápne dlhých odmlkách keď neviem čo povedať, alebo trepnem nejakú volovinu, vďaka ktorej si ľudia o mne pravdepodobne myslia, že som strelená. V tejto kaviarni mám šťastie na podobných podivínov ako som ja, takže i povrchné debaty skĺzajú do smiechu a divností šitých na mieru.

Sledovala som ho, usmievala sa a pomaly som precítila pravdu, o ktorej som vedela, no akosi som ju neaplikovala reálne do života. To, čo si o mne myslia iní, nie je môj problém. Ak im niečo prekáža, môžu sa ozvať. Nie je to moja práca. Takto napísané to znie tak do očí bijúco, pravdivo a normálne. Ja som bola vychovávaná ako dobré dievčatko. Nezavadzať nikomu, pomáhať aby sa ostatní cítili dobre, snažiť sa zapadnúť - len preboha nevyčnievať. A hoci som sa snažila hrať rebelku s tetovaniami a rock-and-rollom, stále prevažovalo to dobré neprekážajúce dievčatko.

Tak aj keď mladý pánko vyštartoval k tomu druhému stolu pozdraviť babku a origami týpka, moja automatická reakcia bola ospravedlniť sa. Veď ich otravuje, nie? Prišli si v pokoji vypiť kávu. Ospravedlnenie odmávli s britským “no worries” a mne vtedy doplo, že sa ozaj nemám čo znepokojovať. Sú to dospelí ľudia. Povedia mi, keď sa im už nebude chcieť hrať. A ak nepovedia, je to ich problém. Nie môj. Mladý pánko neprekáža, on žije, spoznáva, vidí dobro vo všetkých, je zvedavý…Kým neubližuje sebe alebo ostatným, neničí veci okolo, tak prečo nie? Všetci si to ráno, tú hru a smiech užívali.

Prečo mu podvedome navliekam zvieraciu kazajku, ktorá ma dodnes škrtí? Nikomu neprekáža. Žije, má na priestor, kyslík a zábavu právo rovnako ako dospeláci. Žiadne “seď a šúchaj nohami. Objavuj a spoznávaj.” A ja sa budem od neho v tomto učiť.

Pol hodiny sa hral s ľuďmi pri vedľajšom stole. Nechýbala som mu, kým sa mi dobíjali baterky. Všetci sa smiali, usmievali, hrali, vtipkovali. Ja som vypila kávu v tichosti ešte teplú. Bol to skvelý štart do dňa. Verím v to, že z veľkej miery v tom má prsty detská úprimná radosť, čierna káva a papierové žabky.