Naživo

Chýbajú mi - Rozhovory naživo. Hlboké a do mäsa a kostí sa podpisujúce diskusie a úvahy. Obnažovanie túžob, zranení, snov aj hnevu v priamom prenose. Bez príkras a emotikon.

Nepatrím k fanúšikom virtuálnej komunikácie. Vyhnúť sa jej ale nedokážem. Nemám inú možnosť - väčšina ľudí, ktorých ľúbim býva čertovsky ďaleko. No napriek tomu, že sa občas cítim osamelo, online komunikácia mi nepomáha. Hlasová správa, telefonát či videohovor sú tou najlepšou dostupnou imitáciou reálneho rozhovoru. Je to ale rovnako efektívne ako obzerať si suvenírovú Eiffelovu vežu a cítiť sa ako v Paríži.

Kvalitná komunikácia ma máta už riadne dlho. No a poslednou dobou, ak ma nejaká téma alebo myšlienka chmatne, tak sa mi všade naokolo zjavujú s ňou súvisiace zdroje a inšpirácie na prehĺbenie úvah. A keďže mám aktuálne znovu fázu podcastov, za čo čiastočne vďačím aj spolusurferke na rovnakých vlnových dĺžkach (Ak toto čítaš, ďakujem za odporučenie podcastu. Dobre mi sadol. ), tak presne odtiaľ na mňa vyskočil čertík v podobe rozhovoru Dr. Kay Tye s Andrew Hubermannom o tom ako máme v hlavách zašifrované sociálne interakcie a osamelosť. Veľmi dopodrobna tam preberajú kvalitu interakcií. Vrelo odporúčam vypočuť si. Sama plánujem repete minimálne jedno, toľko užitočných infošiek tam je. Plus je to spracované dostatočne jedoducho aby vysvetlenia môj vyžehlený mozog zvládal pochopiť.

Páčili sa mi najmä pojmy sociálnej homeostázy a sociálneho vyhladovania sa (tie preklady sú prekladateľská mäsiarčina, som otvorená návrhom lepších prekladov - sem s nimi). Sme tvory spoločenské, niektorí z nás viac, niektorí menej. Krásne spektrum.

To, že mám rada samotu so svojími myšlienkami a aktivitami, pri ktorých mi robia spoločnosť ticho a neživé predmety, neznamená, že mi nechýba vyššie zmienená skutočná komunikácia. Chýba mi. Hlad po nej sa zvyšuje priamo úmerne času, ktorý trávim online komunikáciou - ak sa to komunikáciou vôbec dá nazvať.

Lebo sociálne siete sú taký McDonald reálnych vzťahov - prázdne kalórie pofidérneho charakteru, ktoré okolo skutočného ani neutekali. Jedla či priateľstva. Tvária sa, že zasýtili, a rovnako ako rýchle občerstvenie, do života pridali akurát tak nábeh na zvýšený krvný tlak a nejakú tú rakovinu.

Keď to príde na telefonáty, či už s videom alebo bez, tak ich zvládam ťažko - pri mladom pánkovi obmedzujem výskyt telefónu v mojej ruke. No spravila som výnimku. Mladý pánko mi olepoval nohu nálepkami a ja som klikla na ikonku pod ktorou sa skrýva Krstná. Tých päť minút bolo ako dážď na Sahare - moja duša rozkvitla a začala sa zelenať životom, ktorý do mňa úsmevy Krstnej a jej priateľky, hoci iba na obrazovke telefónu, vliali.

Za bežných okolností sa cítim previnilo, za také strohé limity. Radšej to ani neskúšam. No stojí to za prehodnotenie. Ak nemôžeme debatovať aspoň hodinu, má to vlastne cenu? Viem, veľa ľudí má divný vzťah k telefonátom, s videom alebo bez. Za pokus to stojí. Tých päť vedomých minút plnej pozornosti niekomu komu ľúbím telefonicky prevážia všetok čas, ktorý zabíjam na sieťach.

V hlave si už teraz skladám zoznam ľudí, ktorým bude zvoniť moja ikonka. Daj vedieť, ak chceš byť medzi nimi. Lebo netuším kedy môžem sľúbiť najbližšie živé naživo.