Spomalím svoj svet

…Schválne, pamätá si niekto tú pesničku? Lebo posledný týždeň si ju spievam kade chodím. Sem tam sa mi do nej zremixovali aj prvé dva verše refrénu od Pehy ale pointa môjho veľkonočného filozofovania sa stále zvŕtala k rýchlosti života.

Nestíham a ani už stíhať nechcem. Na čo? Spomaľujem. Nech mi neutečie to najdôležitejšie. Prchavé momenty úplného naplnenia, radosti. Chvíle v ktorých mi ide srdce puknúť od lásky a šťastia. Ale pekne po poriadku…(..uvaríme kašu sladkú :D )

Toto je rok 2010 - chýbajú mi hory, turistika a nosenie naušníc

Veľkonočný Pondelok sa zaobišiel bez príspevku. Rada by som tvrdila, že som si vedome dopriala prázdniny od písania na načerpanie inšpirácie. Pravda je taká, že som mohla klikať po strúhadle asi tak ma boleli tie pokusy tvoriť nasilu. S mladým pánkom netvorím vtedy, kedy mi príde slina. Sadám za laptop vtedy keď sa mi podarí ukradnúť chvíľku pre seba. A tých chvíľok bolo v posledných týždňoch pramálo a ak sa aj podarili, tak písanie nešlo. Nemám na spánkoch gombík s ktorým sa prepnem ako počítač do tvorivej nálady. Keby to šlo tak jednoducho… Vysvetlenia, ktorými som si toto “zlyhanie” ospravedlňovala ma štvali, lebo som vedela čím sú - výhovorkami. Zmierila som sa s tým. Zakopla som a poďme ďalej. Prestala som sa bičovať a miesto toho som hĺbala sama v sebe a dospela som k jednému kľúčovému slovu. Tlak.

Tlak, ktorý vyvýjam sama na seba. Očakávania spoločnosti, priateľov, partnera, blízkych a môj vnútorný Hitler, ktorí chce aby boli so mnou všetci zmienení spokojní. Lebo ako inak by ma mohli ľúbiť, že? To, že ma ľúbia a očakávajú odo mňa len to aby som bola Petrou - keby to tak moja hlava akceptovala a spomalila. Tempo, ktoré je považované za normálne. Všetko tu a teraz a najlepšie už včera. Ten tlak je všade. Prečítať čo najviac kníh, vidieť všetky seriály a filmy, ktoré za to stoja, odpovedať na správy všetkým a najlepšie ihneď, v mojom prípade aj vrátiť sa k šitiu, francúzštine a zverejňovať prípevok za týždeň sem okrem tvorivého písania do zošita a diárovania. A do toho život. Byť mama a popri tom nedovoliť domácnosti explodovať. Kde a hlavne ako medzi to prepašovať prítomnosť a momentky, ktoré skrýva? Tie drobné chvíle, ktoré sa peniazmi kúpiť nedajú.

Photo by LOGAN WEAVER | @LGNWVR on Unsplash

Veľká Noc prišla a odišla. Priniesla mi otázku - prečo si to sama sebe robím?

Viem o sebe, že robiť viac vecí naraz nie je moja silná stránka. To čo robím a ako fungujem je jednoduché - jedna vec a na sto percent. Pokusy multitaskovať ma stresujú a beztak mi nejdú. To, že svet okolo mňa funguje rýchlo nie je môj problém. Hlava to vie ale aj tak. Skúšala som zapadnúť a robiť dve veci v jednej chvíli - odpísať kamarátkam kým som sa hrala s mladým pánkom - lebo nemám čas. On skončil s modrinou na čele a ja som poslala správu, ktorá bola na úrovni “Ahoj, ako sa máš?”. Celé zle. Ušetrila som čas? Nie, akurát čo som samu seba vytočila do vývrtky.

Mám čas. Mám krásnych dvadsaťštyri hodín denne. Stojí mi to za to? Fungovať v strese, ponáhľať sa a aj tak nerobiť nič poriadne? K stresu si tým naservírujem ešte kopček nasratosti, lebo ma vytáča odfláknutá robota. Zniem ako zaseknutá platňa. Viem čo potrebujem. Dokonca som si myslela, že to aj robím. Možno tam aj bola povrchná snaha. Spomalenie je však pre mňa hĺbkový proces. Ďalšie zakopnutie a s ním aj ďalšia možnosť poučiť sa a pohnúť sa správnym smerom a tentokrát aj správnym tempom.

Už nechcem čítať knihy ako na bežiacom páse. Jendu za druhou. Aby odsýpali, čítali sa rýchlo a ich počet rástol. Je to fajn. Po troche. Lenže týmto hŕŕŕ prístupom som odsúvala na bok náročnejšie knihy, hrubšie knihy. Knihy, ktoré by pokryvili tú už beztak vyžehlenú šedú kôru mozgovú.

Už nechcem kĺzať po povrchu debát s priateľmi. Aj to “ahoj, ako sa máš” má kvocient pri ktorom je z neho už len prázdna fráza. Menej často a viac kvalitne - platí to skoro pri všetkom a komunikácia s mojimi blízkymi nie je výnimkou. Chcem ísť do hlbín, spoznávať nepoznané stránky mojich spriaznených duší, skutočne počúvať a dovoliť aj im nazrieť nie len pod povrch ale aj do mojich hĺbok.

Už sa nechcem siliť do zverejňovania nedovarených zárodkov. Iba si tým kriplím nápady. Púšťam snahu písať rýchlo a veľa. Dovoľujem si aby ma písanie znovu bavilo, napĺňalo a tešilo. A ak mi nejaký ten pondelok ujde? Čo už…

Už nechcem žiť prirýchlo. Každý pohyb, každý plán, každá aktivita podliehajú otázke - môžem sa spomaliť? Pri jedení, pití, kŕmení mladého pánka, umývaní podlahy, prechádzke mestom, rozhovore s baristom, ktorý mi varí kávu…radšej prevetrám list priorít a dovolím jarnému vetru vyfúkať pleveľ, ktorým som sa doteraz zahlcovala. Lebo času mám rovnako ako všetci okolo mňa.

Uberiem z online verzie prezerania výkladných skríň, slušnostných debát so susedkami s ktorými si niet čo povedať a strachovania sa zo všetkých hypotetických čo ak a čo keby. Tie minúty a omrvinky energie investujem. Ako, kedy a kam? O tom, možno inokedy.

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!

P.S. Vedeli ste, že instantný znamená podľa slovníka cudzích slov rozpustný a nie okamžitý?