Telefón po starom

Pondelok až streda som experimentovala. Vypla som si pripojenie na internet na telefóne. Pravidlo znelo - telefón je na telefonovanie, smsky, budík a fotenie. Mohla som si skontrolovať maily, pozrieť videá, odkonverzovať polhodinku francúzštiny ale iba na počítači.

Photo by Sten Ritterfeld on Unsplash

Mladý pánko mi rád kradne a okusuje telefón. Vo chvíľach, kedy sa venujem telefónu a nie jemu, tak buď experimentuje so sebapoškodzovaním formou lezenia a následného padania alebo lezie po mne, škrečí a snaží sa mi telefón zobrať. Dáva mi tým najavo - tá čierna lesklá placka počká, ja nie.

Má pravdu. Rastie. Prirýchlo na môj vkus. A všetko vníma. Učí sa, že takto ten svet funguje. On, aj ostatné deti, vníma dospelých s telefónom prilepeným v dlani (Schválne, kedy ste sa pohli vedome a dobrovoľne do druhej miestnosti bez telefónu na dlhšiu dobu ako 10minút?). Aj preto je to prvá vec, ktorú si chce oslintať a obzrieť. Napriek tomu, že som obmedzila “hranie sa” s telefónom v jeho prítomnosti na minimum, nestačilo to.

Upozornenia na správy, nové príspevky od ľudí, ktorých sledujem, zverejnené fotky…Stopercentná pozornosť bola termínom z vedecko-fantastickej literatúry. Aj keď som sa s telefónom “nehrala”, tak som ho brala do ruky často. Roztržito. Mnohokrát som chcela pozrieť koľko je hodín a miesto toho som prečítala správy od iných mamičiek či pozrela krátke video čo mi poslal partner,ktorý sedí vo vedľajšej miestnosti. Koľko je hodín som po odložení telefónu netušila. Taktiež som si poriadne nepamätala čo bolo v tých mamičkovských správach.

Čo vidí mladý pánko? Mama má tú svietiacu platničku rada. Tak často ju hladí. Občas sa na ňu priblblo usmeje. Berie ju do rúk často. Musí byť isto super. Idem ju ochutnať.

Bojím sa, že uverí, že sa bez telefónu nedá žiť. Bojím sa, že mu dávam najavo, že nejakí cudzí ľudia na obrazovke sú pre mňa dôležitejší než on. Sama si doteraz pamätám ako ma zabolelo, keď sme s tromi kamarátkami zašli na večeru a sedeli sme v tichu. Iba ja som ich sledovala. Ony hľadeli do obrazoviek. Vtedy som mala slzy na krajíčku a maskovala som ich zlosťou - ak by som bola doma v posteli, tak by mi venovali viac pozornosti ako v tej chvíli, keď som s nimi sedela za jedným stolom. Aj môjmu drahému a jeho ITčkárom kamošom som brala telefóny z rúk, keď sme šli “na jedno”. Niektoré večery som mala v kabelke okolo sedem telefónov. Chlapi to dokázali prežiť bez memečok a gifiek…A čuduj sa svete, ten môj chlap ma aj napriek takémuto správaniu chcel. Nechcem aby sa mladý pánko cítil odstrčený. Tak ako som sa toľkokrát cítila ja, keď okolo mňa žiaril roj displejov. On je moja priorita. Prítomnosť je moja priorita. A tá mi nebliká na obrazovke. Odsýpa pomimo online svet. Občas letí čertovsky rýchlo.

V nastaveniach sa dá skontrolovať koľko času trávim na telefóne a aj čím ten čas vypĺňam. Dve hodiny denne je stále veľa. To, že je v tom zahrnuté video telefonovanie s babinou ako výhovorka nestačí. Dá sa to aj inak. To internetové vzduchoprázdno od podelka do stredy bolo toho krásnym dôkazom.

Tým pár ľuďom, o ktorých som vedela, že si všimnú moju neprítomnosť som poslala staromódnu smsku. Z dvoch hodín je pätnásť minút. Väčšina je strávená fotením mladého pánka alebo smskami s partnerom o tom, čo treba z obchodu. Tie tri dni mi ukázali, že úplná pozornosť existuje, dá sa znovu nadobudnúť. Je to krásne, byť prítomná. Len tak. Bez toho aby som premýšľala ako ten krásny moment zachytiť aby som sa oň mohla podeliť s blízkymi. Žila som ho. Chutil neopísateľne dobre.

Photo by Priscilla Du Preez on Unsplash

Viackrát som sa pristihla pri automatickom chňapaní po telefóne. Reflex. Žiadna logika, žiadna skutočná potreba. Chvíľky, kedy mi napojenie na vševedka zachýbalo mi prídu úsmevné:

• skontrolovať počasie = žiješ s Anglicku. Bundu ber nepremokavú a pred odchodom z domu otvor okno a pozri sa cezeň.
• zistiť či kapela o ktorej som čítala je reálna alebo fiktívna = keďže ma to mátalo až do večera, vyhľadala som si odpoveď večer na počítači
• skontrolovať si stav bankového účtu = zastavila som sa pri bankomate na rohu ulice a vytlačila si stav účtu na papier
• pozrieť si recenzie / pridať si do Goodreads knihu, ktorú čítal pán pri vedľajšom stole a mala peknú obálku = opýtala som sa ho, o čom kniha je a či sa mu páči

Žiaden z tých dôvodov vlastne nebol akútny.

Vo štvrtok som bola späť. Jedna z mojich najbližších duší ma privítala vetou: “Už si online?” Hoci to tak nemyslela, musím uznať, že to UŽ je na mieste. Tri dni nestačili. Len teraz mi ten rozdiel medzi telefónom offline a online bije o to viacej do očí a mučí ma. Počas utorkovej prechádzky som mala mladého pánka v nosiči a na kočíku som tlačila nákup a otvorený zošit. Po dlhej dobe ma posadol príbeh a ja som ho skrátka musela napísať. Každých pár krokov som zastavovala, písala vetu, dve, odstavec a užívala si ten pocit - vedela som, že si ma tie slová našli ako médium ako sa dostať na svet. Obrúsiť a vyleštiť ich môžem neskôr, chceli byť zachytené a skrotené vtedy a hotovo. Bez nutkania čumieť do telefónu som ten pocit, tie slová dokázala zachytiť. Teraz mi je za schopnosťou byť ľudskou anténou smutno. Keď bliká upozornenie, že ďalšie motivačné citáty uverejnil ten či onen, tak mi to skrátka ruší napojenie. Príjem.

Nevravím, že za tvorivú krízu môže internet. Pre mňa je droga ako droga. Či tie endorfíny prinesie rozkliknutie nového upozornenia alebo čerstvo zapálená cigareta. Dá sa zaťať, že vydržím a hotovo. Kam mi však smeruje všetka pozornosť? Telefón napojený na internet je pre mňa rovnaký problém ako výpredaj v kníhkupectve. A tak ako sa snažím oblúkom obchádzať vstup do kníhkupectiev (znovu sa snažím trošku krotiť), tak kliknúť na offline nastavenie je jednoduchším riešením ako vystavovať sa pokušeniu a staviť všetko na kartu môjho odhodlania.

Chápem, že extrém mi asi fungovať nebude. No s najväčšou pravdepodobnosťou si doprajem ešte zopár prestávok. Minimálne kým neprídem na riešenie.

Koľko času tráviš na telefóne ty? Pokojne poraď ako nájsť rovnováhu medzi telefonickým online a offline životom.

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!