Výhovorky

• Aj tak ťa nikto nečíta.
• Jeden pondelok hore dole. Nikto si nič nevšimne.
• A o čom chceš písať? Tie nápady, čo máš rozpísané sú všetky kapitálne na prd.
• Nestíhaš to. Rovno môžeš radšej kuknúť ďalšie video na YT.
• Chceš od seba priveľa. Oddýchni si. Choď si čítať.

Ale nie dnes. Ešte je priskoro. Píšem. Dokonca som si nemusela pustiť ani TedX od Mel Robins aby som si sadla za počítač.

Photo by Adrian Swancar on Unsplash

Vydržala som sedem príspevkov predtým, než ma dostihla prvá kríza. Vnútorný prokrastinátor mi chŕlil jednu výhovorku za druhou, len aby ospravedlnil zlyhanie, na ktoré ma pripravoval. Lebo som unavená, chýba mi inšpirácia a nechce sa mi. Najradšej by som čumela do blba na obrazovku a nemyslela. A potom by som si pri zaspávaní pustila mentálnu platňu - si nula a aj tak nič nedáš, nedotiahneš do konca. Taká večerná klasika. Niekto má zvuk dažďa alebo Mozartov Requiem. Ja mám sebadeštruktívny anti-motivačný príhovor.

Prvotný zápal ochladol a motivácia sa vrátila do slovníka cudzích slov. Pred rozhodnutím či pokračovať stojím sama a bez brnenia.Aké zaklínadlá ma zachránia teraz, keď môjmu vnútornému redbullu odrezali krídla?

Tvrdohlavá. Presne tak som búrala múry, ktoré mi stavali iní a aj moja sebadeštruktívna myseľ. Vedela som sa zatnúť. Dokážem to aj teraz?

Na jednej strane chcem veriť, že vedieť sa zaťať je charakteristika, ktorú ak človek raz má, tak sa jej nezbaví. Ako schopnosť kývať ušami alebo zrolovať jazyk do rúrky. Na druhej strane, odkedy som tvrdošijne dokazovala všetkým naokolo a aj samej sebe, že dokážem čo si zaumienim počas strednej,no…Pretieklo odvtedy viacej vody než mi je milé. Moje koryto už nemá taký ostrý jazyk a názory. Moje vodopády besniacej sa bystriny sa upokojili do pokojnejšieho a unavenejšieho žblnkotu. Už sa nevalím navzdory všetkému ale nesiem sa na vlnách svojho vlastného prúdu.

Vzdala som sa tvrdohlavosti. Patrí Petre z minulosti. Nahradila som ju sebadisciplínou. Tá sa dá natrénovať. Netreba sa spoliehať na mladosť alebo dedičnosť. Nenesie punc nelogickosti. Je trendy, sexy a cool. Vidím v týchto pojmoch rozdiel asi ako medzi domácou praženicou a dokonalými miešanými vajíčkami podávanými v bratislavskej hipsterskej kaviarni. V druhom prípade príde menšia porcia a za drahšie. Zato sa ich ale človek neprežerie natoľko, že by mu prišlo zle a posral by…svoje zdravie či vzťahy.

Photo by Toa Heftiba on Unsplash

Dokončené, nie dokonalé. Toto video kolovalo všade po internetoch asi šesť rokov dozadu. Vo mne stále rezonuje. Pripomínam si ho pri šití (keď mi zase raz nevyšiel ten zips alebo lem tak ako mal), pri varení (keď tá sviňucha bochník znovu spľasol), pri rodičovaní (keď som zvýšila hlas po tom, čo ma mladý pánko zas pokúsal na líce) a najmä pri písaní. V tejto chvíli má môj vnútorný literárny kritik nasadené putá a inštalatérsku pásku cez ústa. Inak by som mazala odstavec za odstavcom.

Moje stránky sú plné hrubých čiar. Dôb, kedy som “jeden pondelok hore-dole” pretiahla na dobu neurčitú. Návrat bol trápny a bolel. Vždy som sa vrátila. Písanie ma baví. Tak ako všetky prospešné zvyky, je zaberák ukotviť si ho do života. Po prvých mozgových svaloviciach, kedy mi kreativita odchádza na dovolenku (klasicky čaká, že blogovanie vzdám), tento raz potím krv a tvorím. Kostrbato ale vytrvalo. Z cvičenia je najnáročnejšou aktivitou dostať tú moju riť do legín a do fitka. Potom to už ide - niekedy lepšie, niekedy horšie - ale ide. S písaním je to rovnako. Aj čo sa týka záplavy endorfínov po ukončení tréningu.

Viem, že o pol roka alebo o tri roky ma bude striasať pri čítaní týchto riadkov. Vydržím a budem inde. Ďalej. Klišé majú pravdu - múdry z neba nikto nespadol. Učím sa. Vytrvať a nevzdať sa snahy zlepšiť sa v písaní. Hrať sa so slovami, pokaždé inak, možno rafinovanejšie, možno otvorenejšie, možno živšie. Aj týmto textom, kde som svojou vlastnou roztlieskvačkou. Fandím si. Okolo mňa je dosť ľudí, ktorých by potešilo a neprekvapilo moje ďalšie zlyhanie. Seba medzi tých ľudí rátať nechcem.

Hlavne sa nestratiť v pretlaku motivácie. Keď je zle a ja potrebujem nakopnúť, mám svoj doping. Mel Robins som už spomenula. Dorothea Brande a jej knihy, videá na sieťach o tom, ako sa dá všetko dokázať ak to človek nevzdá. No jedná sa o klzký povrh, ktorý, ak si ho nestrážim, padá pod taktovku môjho vnútorného prokrastinátora. Stalo sa mi, nie raz, že som začala s motivačným príhovorom od Neila a skončila pri videách o hrôzach obezity od ženy prezlečenej za ženskú verziu Hulka.

Rozptýlenie nemusí byť na škodu. No toľkokrát som sa v ňom stratila a platila som drahou menou, ktorú mi už nik nevráti späť. Teraz, popri mladom pánkovi jej mám sama pre seba ešte menej a tak hospodárim.

Photo by Yannick Pulver on Unsplash

Emočná manipulácia samonasrdením sa. Viem, že dokážem písať dobre. Keď trénujem, píšem, tvorím. Viem, že chcem vydať zbierku poviedok (A hej, viem, že ak chcem zbierku poviedok, tak by som mala písať poviedky. Kto vraví, že nepíšem?). Ľudia vydali a čítajú Stephanie Mayer, E.L. James či knihy z Evitapress. Síce by som rada plávala v iných vodách ako ony, no ony aspoň plávajú. Už im knihu vydali. Moja zásuvka má zatiaľ ďaleko od poličiek Martinusu alebo Artfora.

Aj preto teraz nečítam Daisy Jones & The Six (Díky vlčica!) ale klikám a mažem. Klikám a mažem. Lebo raz… Dúfam, že aj mňa sa nebude dať odložiť, že budem dôvodom na ponocovanie.

Hrám si na city. Vydieram sa. Stúpam si na otlaky a tancujem tam čardáš. Aby som bola nasraná. Či sa mi to páči alebo nie, hnev bol a aj je kvalitným palivom. Dostane ma tam, kam sa potrebujem dostať. Môjmu hnevu je jedno čo chcem, neľutuje ma. Vie čo potrebujem, keď po ňom vo chvíľach núdze siahnem. Hodvábne rukavičky nepatria do jeho arzenálu. Pri písaní mi pripomína všetky tie knihy, pri ktorých som frfľala jak chorá vrana na opisy každého jedného outfitu alebo zbytočných fráz typu “Pouličná lampa svietila”. Všetky tie knihy sa ku mne dostali, lebo ich niekto dokončil a dal si námahu vydať ich. A kde som ja?…o kus ďalej než pred dokončením tohoto textu. Ešte som to nevzdala.

…ten čas ale letí. O chvíľu zase leto. Len my budeme o rok krajší.

Si ešte tu? Čítaš? Neoštiepkaj sa, napíš mi, čo z textu sa ti najviac páčilo. A pošli mi tri podstatné mená. Zahráme si hru… ;)

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!