Nedeľné plynutie myšlienok

Nič sa mi dnes nechce. Dnes si to dovolím. Bez výčitiek svedomia - nič. Možno naklikám zopár riadkov, odstavcov a možno skončím uprostred ďalšej vety. Tak veľmi sa bojím zlyhaní, otvorených koncov, pokusov, ktoré som nechala odplávať. A pritom o nič nejde. Skúšam a skúšam. Občas mi to ide lepšie a občas…A občas sa mi tak krásne nič nechce, že všetko dáva dokonalý zmysel.

Tak teraz vnímam seba. Ako uvoľnene sa cítia moje svaly na ramenách a šiji a ako zapchato sa cítia moje nosové dutiny. Svrbí ma hrdlo a zároveň sa cítim vláčne. Už ma len natrieť na krajec chleba, ktorý si aktuálne nedovolím jesť. Možno som objavila prvú chorobu, ktorej pozitvne účinky prevážia negatíva. A možno mám zas len sennú nádchu, na ktorú som si zabudla ráno zobrať tabletku. Hľadám vysvetlenia, pričom žiadne netreba. Je mi dobre. Tak zvláštne je mi to jedno dobre.

Mám skvelý život. Aj ako unavená zlomená mama, ktorú strašia duchovia minulých a budúcich zlyhaní.

Blíži sa pondelok. Odrátavam dni do príletu krstnej a zároveň sa toho dátumu obávam - školské prázdniny - zas budú všetky ihriská premenené na gladiátorské arény, kde budeme bojovať o kúsok pieskoviska pre mladého pánka. Alebo, pravdepodobnejšie budem dokopaná do plytkého tlachania s náhodnou mamkou alebo tatkom, ktorých mladý pánko vyberie ako parťákov na hranie. Je v tom borec. Zameriava sa na rodičov a deti nemajú na výber - požičať mu hračku alebo rodiča.

Dnes vybral skvelého týpka. Skladal lego so synom o ktorom som si celú dobu myslela, že je dcéra (hanba mi, no mal chvost až po kolená). Bol to sympatický zhovorčiný chlap. Až na moje zapchaté dutiny a nechuť hrať sa na človeka. On mi porozprával o štyristolibrovom Legu zo Star Wars a o podujatí zo štvrtého mája, kedy sa deti mohli odfotiť s ľudmi prezlečenými za postavy zo Star Warsu. Asi som zvládla aspoň prijateľne zaujatý pohľad a snahu hrať sa s ich lietadlom. Potešila som sa, keď ma mladý odtiahol preč. O toľko by to bolo celé lepšie, ak by som tam nebola ja ale môj chlap.

A naopak, dnes poobede na ihrisku, keď sa mladý pánko šmýkal po šmykľavke v špinavej plienke a zaparil si zadok, bolo by lepšie ak by som mu robila spoločnosť ja a nie môj chlap. Ustál to - aj mladého zadok aj nervy môjho chlapa, keď hnedá ruka zaútočila na obkladačky v kúpeľni. Ja som sledovala Bones, jedla popcorn a liečila si nervy telefonátom s krstnou.

Stačilo mi to? Nie. Ani mladému pánkovi, ani môjmu chlapovi a ani mne. Ale dnes je deň, kedy sa mi nič nechce. Ani sťažovať. Máme karty rozdané a sú to dobré karty. Mohol by tam byť žolík v podobe bonusového dňa voľna, no nie je. Vytiahnem prádlo z práčky, vyfúkam si nos. Pripravím mladému pánkovi večeru a budeme si čítať alebo skladať lego alebo pozerať telku alebo…

Ďalší deň je za nami. A aj takéto unavené, nič-sa-mi-nechce dni si užívam a potrebujem. Divné? Možno. Skutočné? Na sto percent. Stojí to za príspevok? Niektorým možno nie. Mne ale áno. Mne je len tak dobre. Tak lenivo. Neperfektne. Dobre.

A zajtra? Koho to teraz trápi? Mňa nie. Nechce sa mi.