
Nohy, nožky, nožičky
Lebo to čo ma bolí priťahuje moju pozornosť.
Rok bez kúpy kníh, mesiac bez chleba, mesiac denných postov tu na blogu, minivýzvy samej sebe, tu či tam. Online, offline, vyslovené, zapísané v zošite či len marinované v hlave. Začiatky mám väčšinou uhladené, plné elánu.
Postupne vzrušenie pretaví do rutiny alebo driny a ja sa sama seba pýtam, či to má cenu. O výsledkoch zriedkavo informujem. Zhrniem si ich so zameraním na to, čo zlepšiť nabudúce a hurá na ďalšie dobrodrúžstvo. Pričom ten výsledok má pre mňa cenu. Prebehnutie cieľovej rovinky je super.
Začiatok a koniec. Prvé a posledné písmeno. Zatiaľ čo do tuhého ide väčšinou nepozorovane niekde uprostred. Dosť ďaleko od začiatku aby ošiaľ opadol spolu s motiváciou, a zároveň dosť ďaleko aby bola cieľová rovinka v nedohľadne. Je to tá etapa, kedy sa pľúca rozhodnú sabotovať bežca v súhre s mysľou, ktorá skanduje:”Ty-to-nedáš. Ty-to-nedáš.”
Tento močiar zlyhaní je pokaždé inde - týždeň, dva dni, mesiac. Dostaví sa. Záleží od úlohy. Mne sa nechcene zosynchronizovalo viacero z nich. Na dnes. Vie si ten život zo mňa občas robiť srandu.
Som za tretinou môjho roku bez kúpy kníh. Držím sa. Bolí to. Chcem kúpiť knižky pre mladého pánka, pre kamarátov. Tie moje neponáhľajú, kedže sa mi akosi prestalo chcieť čítať. Celá pointa bola v znovuobjavení chuti a radosti z písaného slova. Kde je? Skoro pol roka a nič. Čo robím zle?
Som skoro na konci mesiaca denných príspevkov sem na blog. Ešte týždeň a môžem si povedať, že som to dala. O čom však písať? Ono, šesť je veľa, keď je inšpirácia na dovolenke v teplých krajinách. Prijímam námety na zajtra do komentárov.
Som ani nie týždeň bez chleba. Okrem zvýšenej konzumácie ovsennej kaše a cestovín pozorujem nevrlosť. Tak sa mi zdá, že chlieb je aj mojou pestrofarebnou náplasťou na boliestky psychického charakteru. Je mi na nič? A čo tak croissant alebo zapečený chleba so šunkou a syrom?
Kde sú tie výhody, ktoré by na mňa mali vyskakovať zo všetkých svetových strán, kým sa takto dobrovoľne terorizujem?
Viem, že knižnica a knižné búdky ma do konca roku podržia. Peňaženka môjmu odhodlaniu pokračovať ďakuje. Tento príspevkový mesiac mi dokazuje, že keď je mojou prioritou denne písať, tak si ten čas na jednu stránku denne nájdem. No a závislosť na chlebe zvoní na ratu. Vedela som, že je chlieb moja slabina ale nevedela som, že som na tom až takto zle. Možno potiahnem dlhšie ako mesiac. Masochizmus, to je moje.
Lapám po dychu pokračovať. Vzadu v hlave mi hučia slová od Uja Divného z dôb dávnych pradávnych, ktoré mi ozaj chýbajú. Hovoril niečo o tom, že to dám aj keby som mala na ten Kriváň vyštverať bosá. Počas tej túry mi ukázal aký kus cesty som už dala - životom. Nie vždy to bolo med lízať a ja som to dala. Tak ako aj ten kopec.
Rovnako mám nutkanie znovu otvoriť knihu od Dorothea Brande - Wake Up and Live! a aj jej Becoming a Writer. Pamätám sa ako ma jej slová fackovali do akcie, keď som tie knihy čítala po prvý krát tesne pred prepuknutím pandémie. Vrelo odporúčam.
Tľapkám sa po pleci. Držím sa. Dávam to. Som dobrá. Hoci to tak v tejto chvíli nevmínam. Hlavné je - stále plávať. A ty, čo toto čítaš. Prečítaj si tie zvýraznené slová pre seba. Je jedno s čím sa teraz pretláčaš životom - platí to aj pre teba. A som na teba hrdá.
V minulosti - Shaolingirl (Birdz) a Jedna Z Davu (Blogspot). Dnes - Zberateľka Zážitkov. Snívam o titule - spisovateľka. Milujem písanie. Som špongia informácií, kvalitnej kávy a vína, ktorá neprežije bez kníh, pozorovania okolia a dobrej hudby - najmä jazzu.
Komentáre