Čitateľská kríza

Mám čitateľskú krízu. Dnes, keď mladý pánko chrupkal počas svojho šlofíka, som listovala knihy v mojej čítačke. Prezerala som si knihy na mojich poličkách. A nič. Nechcelo sa mi. Žiadna sa mi nezdala dosť dobrá, dosť zaujímavá. Ja viem, “mať tak moje problémy”. No mňa tento aktuálny stav reálne desí.

Od základnej školy, kedy o mňa vtedajšia najlepšia kamarátka omlátila jednu knihu zo série Slávna päťka a upísala moju dušu pani knihovníčke, milujem knihy. Sú mojím záchranným kruhom, útočiskom, inšpiráciou…Často som nahlas hlásala, že ak by som si mala vybrať medzi knihami a kyslíkom, tak využijem tých päť minút na čítanie.

A teraz už asi týždeň, nič. Zobrala som knihu do ruky a po pol stránke som si uvedomila, že nevnímam čo čítam. Najprv som to prisudzovala presýtenosti mojej mysle. Myseľ mi kĺzala mojimi vlastnými výmyslami, ktoré som či už chcela dať na papier alebo si ich len tak snívať. Píšem, píšem a nič. Práve naopak. S každým napísaným textom mi naskakujú ďalšie a ďalšie nápady. A chuť čítať nikde. Nenadchýnajú ma dokonca ani príspevky na sociálnych sieťach, pri ktorých som kedysi slintala a vyšťavovala svoj bankový účet. Ani nakupovať knihy sa mi nechce! Mne! Závisláčke.

Za bežných okolností ma už pohľad na moje poličky napĺňa radosťou. Teraz na mňa z nich zíza kopa cudzincov, ktorých nejako netúžim spoznať. Dokonca ani overení starí známi, ktorých svety mi vždy pomôžu preniesť sa cez najhoršie, nezaberajú.

Viem, že je to normálne. Že to prejde. A že najmä po veľmi dobrej knihe je treba si naordinovať čas na strávenie emócií, ktoré kniha vyvolala. No doteraz som zväčša chápala, že mi treba iba pauzu.Teraz to cítim inak. Teraz nechápem, prečo by som mala znovu zaboriť nos medzi riadky. Na čo je to vlastne dobré? Aký to má zmysel? Zbytočná strata času…

Frázy, ktoré boli tónmi mojej vábničky, keď som hovorila o knihách a čítaní, mi prídu prázne. Slabé. Klamlivé. Všetky tie svety, posolstvá, nástrahy, či užitočné informácie - na čo sa vôbec namáham, keď mi to všetko prekorčuľuje po vyhladenej mozgovej kôre jedným uchom dnu a druhým von.

Dúfam, že sa otrasiem a vráti sa mi moja posadnutosť potetovanými kúskami zničených stromov. Lebo čo mi potom zostane zo mňa? Z Petry? Všetko ostatné je preč. Cítim sa akoby mi zdúchol najlepší priateľ, bez rozlúčky a nezdvíha telefón, neodpisuje na správy.

Fňukám, otvorene o takej banalite, na ktorej stojí a padá…nič. Ja a aj svet okolo mňa budeme naďalej fungovať bez najmenšieho problému. Nikto nič nespozoruje. Lebo o nič veľké nejde. Je to moja kríza. Dúfam, že ma prejde a tieto riadky budú jedinou spomienkou na ňu. Už len pri predstave, že by to takto malo byť nastálo, mi je smutno. Veľmi smutno…