Čítam blogy

Blogy - texty, ktoré aj tak nikto nečíta. Tento názor som viac krát videla napísaný na sieťach. Nehádam sa. Sama sledujem a čítam, nie preklikávam, ČÍTAM, až dve slovenské autorky blogov. Jedna z nich je mama dvoch trénujúca na tryathlon a druhá je tiež mama, no táto sa identifikuje s operencom a obľubuje farbu, ktorú sama akosi neviem stráviť.

Jednu čítam, lebo v jej denných zápiskoch vidím kúsky svojich dní. Dodáva mi energie, keď už šlapem len na výparoch. Pripomína mi, že nie som sama. Vo viac ako len mamičkovských oblastiach ale tak živote a snoch všeobecne.

Druhú čítam lebo milujem knihy a sarkazmus. Vďaka instagramu vie, že má fanynku v Británii, ktorá má tiež rada Bon Joviho. Tým asi ale hasne jej vedomie o mojej existencii. Aj v nej sa trochu vidím. Milujem knihy ale netrúfam si o nich písať. Ten, kto sa niekedy pokúsil zosmoliť kvalitnú recenziu pochopí. Dodať recenzii tú trochu je-ne-sais-quoi, ktorá z nej spraví niečo vystupujúce z davu iných recenzií nie je také jednoduché ako sa zdá. Tento operenec to dokáže. Plus sa mi na nej ráta, že je skutočná. Žiadne prefintené pompézne súvetia plné ničoho a komplikovaných cudzích slov. Tak ako číta to čo ju baví, tak tie texty aj hodnotí. Dnes som si skoro zobudila syna ako som sa uchechtla na jej prvom odseku recenzie na Rudú Zem.

Obe tieto blogerky, bez toho aby si toho boli vedomé, mi pripomínajú, že nie som sama. Nie len v tom, že to furt nevzdávam a snažím sa písať vlastný blog. V dnešnej dobe krátkych textov pod peknými obrázkami je to možno boj s veternými mlynmi, ale stále mi to za to stojí. A teší ma, že je takých ľudí viacej. Pripomínajú mi…

Kedysi dávno, v galaxii ďaleko praďaleko žila teenegerka, ktorá si zvolila prezývku Shaolingirl. V tejto galaxii spoznala komunitu s rovnako pripečenými prezývkami - Vlcica1989, George90, Titusik, Alysia, Nicmanenapada, Armita, Antifunebracka, Smoothman, Bluepanther…Niektorých som poznala naživo predtým. Kopu z nich som pretavila do reálneho života. Niektorých z nich som stratila z reálneho života (a pri niektorých z tých stratených ma to setsakra mrzí, ale aj o takýchto priateľstvách ten život je). Niektorí mi zostali iba v tom online svete, na určito neurčitú dobu. Niektorí možno zostali v tej praďalekej galaxii, kam už nepoznám trasu. A možno sa z nej, rovnako ako ja, presunuli inam, kde už nemáme prienik myšlienkových liniek.

Z tejto galaxie som sa presunula medzi planétami až sem na Writingy a Zberateľku Zážitkov. Je mi tu krásne ale občas trochu smutno za komunitou. Lebo komunity sociálnych sietí nezanechávajú rovnakú stopu pod textami kde sa diskutovalo o texte cudzí s cudzími ale narovinu ako rovní. Na sieťach sa preletí obrázkom a mriežkovými haštagmi, prilepí sa srdiečko a o tri minúty si človek ani nepamätá, že tam bol. Áno, môžu ho ľudia sledovať, koľkí však majú reálny záujem o spoznávanie, diskusiu a s tým spojený symbiotický rast čitateľa a píšúceho?

Hoci nemám galaxiu, kde by komunita ľudí, ktorých spája všeličo, vyrástla sama od seba, budem sa snažiť si tú svoju vybudovať. Komentár za komentárom. Správa za správou. Budem dúfať, že bohovia algorytmov sa nado mnou zľutujú…

Medzitým budem písať tu a dúfať (v komentáre pod text, lebo algoritmy a zázraky sa dejú) a budovať aj naostro v realite upršaných britských dní.